Domov   >  Čas a my
publikované: 03.12.2020 - 20:04  //  aktualizácia: 12.01.2021 - 06:14  //  zobrazené: 554

Na Barboru a mlyny na šalianskom Váhu

Na Barboru

Rozprávali mi, že v našom okolí bol dakedy 4.december, deň Barbory sviatkom mlynárov. Vtedy bolo typické pre dediny, že pšenica vypestovaná na okolitých roliach sa mlela na múku v mlynoch melúcich na hladine rieky Váh. Každému je známi fakt, že zimné obdobie premení podobu rieky a zamrznutý ľad znemožní dreveným lopatám roztočiť mlynské koleso, ktoré roztáča mlynské kamene aby pomleli zrno na múku. Krajom sa nerozlieha rapkavý zvuk mlynského kolesa, ani veselý spev mladých mlynárov. Zbytočne by gazdovia doviezli zbožie, v zime sa nemelie.

Na Barboru bol posledný deň, keď mlynári nechávali svoje mlyny ešte v koryte rieky a gazdom pomleli prinesené obilie. Celé týždne predtým mleli od rána v jednom kuse, len aby stihli gazdom vyhovieť. Každý z nich potreboval múku na štyri mesiace a to na chleba aj koláče, lebo od Barbory do Jozefa mlyny nemleli.

Život rieky odjakživa ovplyvňovalo počasie. Po dažďoch hladina stúpala, v období sucha hladina vyschýnala a v mrazoch zamrzla. Počasie takisto ovplyvňovalo život roľníkov na dedine, lebo príchodom mrazu sa museli všetci vrátiť do obydlí. Na roliach sa už nedalo pokračovať v prípravných prácach na sejbu, lebo zem zamrzla a stuhla. Aj život mlynárov sa riadil počasím. Zimné mrazy zahnali aj ich od rieky do dediny.

Vtedajšie mlyny boli poháňané prúdom vody a mlynári príchodom dňa sv. Barbory museli rátať s tým, že postupne sa míňajúce dni prinášali nemilosrdné vetry od severu. Voda sa menila na pancierovo pevný ľad a strácala svoju pohonnú silu. Na Barboru mlynári začali vykladať svoje mlyny z koryta, teraz už bolo nezvratné, že o pár dní sa zastaví tok rieky. Jednotlivé časti mlyna povynášali na breh, zvyšok pevne poviazali v lodnej časti, ktorú potom ukotvili, reťazami upevnili, aby na nej prípadné záplavy vyskytujúce sa do jari nespôsobili žiadnu škodu.

Postupom času sa začali stavať mlyny poháňané parou, motorom, na ktoré už zmeny počasia nemali vplyv. Tieto mlyny namleli čerstvú múku aj v zime a veru lodné mlyny nevedeli čeliť takejto konkurencii a postupne zanikali, tým pádom sa pomaly vytratil aj význam dňa Barbory pre roľníkov a mlynárov.

Zdroj: Jozef Sellyei - Miškovič (rukopisy): Štátny archív v Nitre - pracovisko Archív Šaľa, preklad: Magdaléna Bartovicová

Kresba: Miroslav Schindler

 

Mlynské právo

Pre uplatnenie a zavedenie mlynského práva v Šali boli veľmi dobré podmienky zriadením vodných mlynov na rieke Váh. Tok rieky má od Šintavy po Šaľu 12 metrový spád, a tak aj optimálnu rýchlosť prúdu na pohon vodných kolies. Ak sledujeme hospodársky život v Šali v období celého trvania feudálneho zriadenia, zisťujeme v jednotlivých obdobiach veľký pokles alebo zase vzostup ekonomického potenciálu. V niektorých rokoch stáli na Váhu tri mlyny, inokedy sedem ba aj devätnásť mlynov. Všetky tieto skutočnosti boli podmienené politickými a ekonomickými pomermi v krajine (vojny, povstania, výpady Turkov). V čase pokoja a mieru sa rozbehla aj poľnohospodárska produkcia. Na trh sa dostáva viac obilia, dobytka a výrobkov. Ale počet vodných mlynov na Váhu bol závislý aj od dobrej úrody, suchého počasia, podmáčania pozemkov, povodni a požiarov. Panstvo malo 3 stále mlyny v Šali, ale v roku 1618 spoločne s Kráľovou bolo už 19 mlynov. V čase povstaní v 17. storočí, keď sa krajinou prehnali vojská od východu na západ a opačne, poklesla aj produkcia chleba a úbytok mlynov, v 18. storočí nastáva stagnácia v dôsledku veľkých zmien a presunov poľnohospodárskej pôdy v čase urbárskej regulácie, keď bola prevedená komasácia, nový systém kontribučného odvodu do štátnej pokladnice, zrušenie jezuitského rádu, zmena majetkoprávnej držby pôdy šalianskeho panstva a zrušenie poddanstva. Koniec storočia za vlády Jozefa II. znamená v poľnohospodárskej oblasti zlepšenie, čo vidno aj vo vyššej produkcii obilovín. V 19. storočí je na Váhu už postavených 62 vodných mlynov. Z toho v Šali je 16 mlynov, na Dlhej, ktorá už patrila k šalianskemu panstvu, bolo 18 mlynov a v Kráľovej 28 vodných mlynov.

Posledný vodný mlyn Júliusa Pincéša

Doklad o tejto skutočnosti nachádzame v dokumente "Sellyei uradalom alatt lívö malmok száma azaz 1856 évre" potvrdzuje svojim podpisom Jozef Majer a pritláča aj pečať cechu "Anno 1798. Sellei molnár céhnek pecsétje". Vo vojenskej špeciálnej mape z roku 1894 je na pravom brehu Váhu zanesených 13 mlynov a na Dlhej 4 mlyny.

Mýto bolo dosť veľké. Od chlebového obilia sa vyberalo 15 %, od šrotovania 8 % a za prípravu pšena 50 %. Šalianske mlyny mleli aj obilie z ľavej strany rieky. Od Močenku, cez majere Kopanicu, Andelek, Gorazdov, Rigler, Klučiareň a Veču. Na pravej strane zase celé široké okolie od Trnavy, Malého Dunaja po Starú Ďalu (Kolárovo). Z celej pravostrannej šírej považskej roviny dolniackej prichádzali poddaní do šalianskych mlynov. V predurbárskej dobe donucovalo panstvo poddaných používať jeho mlyny, lebo poddaný nemohol byť majiteľom mlyna. Za mletie obilia sa vyberalo melné v obilí alebo v múke, čo výdatne prispelo k dôchodkom panstva. Posledný šaliansky mlyn neprežil druhú svetovú vojnu. Dva mesiace pred ukončením vojny ho vojaci z oboch strán vzali pod paľbu. Jeho posledný majiteľ Július Pincéš v ňom mlel naposledy v roku 1944.

Zdroj: Karol Šmida: ŠAĽA - kapitoly z histórie mesta (Mesto Šaľa 1993)

Text spracoval Roman Hatala