Domov   >  Zaujímavosti
publikované: 28.06.2016 - 21:46  //  aktualizácia: 30.06.2016 - 03:50  //  zobrazené: 5665

Najväčší zážitok? Hamšíkov gól!

Michal je mladý Šaľan - novinár, ktorému sa podarilo so slovenskou futbalovou reprezentáciou stráviť niekoľko týždňov na európskom futbalovom šampionáte vo Francúzsku. Účasťou na ME 2016 si splnil novinársky sen...

Michal Bachratý (28) voľné chvíle v detstve zasvätil futbalu, ktorý za šalianske kluby (od prípravky po dorast) hrával dvanásť rokov. Pár rokov dozadu aj za FK Veča. Kopačky napokon vymenil za novinárske pero. Vyštudoval Fakultu masmediálnej komunikácie v Trnave, pracoval pre viaceré médiá. Posledné štyri roky monitoruje športové udalosti v Plus jeden deň . Pre sala.sk sa však na malú chvíľu stal respondentom on sám. Tento rozhovor vznikal, keď sa s kolegom  vracal z európskeho šampionátu vo Francúzsku (28.6.2016). Pred sebou mal ešte 1400 km, tak sme ho prostredníctvom sociálnej siete vyspovedali...

Niekoľko týždňov si strávil so slovenskou futbalovou reprezentáciou v dejisku ME 2016. Závidieť by Ti to mohol nejeden  futbalový fanúšik či športový novinár.  Ako si vnímal atmosféru európskeho šampionátu Ty? Čím to bolo výnimočne?

Tak ako je pre futbalistu vrchol dostať sa na veľké podujatie, aj ja som vždy sníval o tom, aby som niečo podobné zažil. Majstrovstvá sveta 2010 mi unikli, teraz sa mi splnil taký mini sen. Užíval som si každú minútu, lebo človek nikdy nevie či sa niekedy na podobný turnaj ako novinár dostane. Bolo pri tom veľa práce, ale to ide bokom, keď "job" je koníčkom.

Predpokladám, že si bol na všetkých zápasoch reprezentácie SR. Ktorý zo zápasov bol pre teba najviac emotívny, z ktorého máš najväčšie zážitky?

Každý duel bol jedinečný. Obrovské emócie sme prežívali, keď Duda vyrovnal s Walesom, potom prišlo sklamanie, keď sme v závere dostali gól. Súboj s Ruskom zase pred fantastickými slovenskými divákmi, ktorí mali prevahu. K tomu krásne góly a tŕpnutie až do konca, aby sme vyhrali. No, a súboj s Anglickom, hrýzol som si nechty, kým rozhodca neodpískal... Ale ak mám vybrať naj moment - Hamšíkov parádny gól Rusom!

Ako hodnotili novinári z iných krajín počínanie našich hráčov, ako ho vnímaš Ty?

Nie nadarmo sa hovorí, že doma nikto nie je prorokom. Až v zahraničí človek pochopí, čo každý z našich futbalistov dokázal, a ako ich ľudia vnímajú. V cudzine majú naši futbalisti vyšší kredit ako u nás. Aj novinári ich výkony hodnotili kladne a nebyť nešťastného súboja s Walesom, vo Francúzsku by sme asi boli dlhšie. Verím, že aj tento šampionát niečo zmení a deti na Slovensku sa už nebudú hrať len na Gáboríka či Hossu, ale aj na Hamšíka, Škrtela či iných. V zahraničí totiž už sú vzormi.

Bezpečnostné opatrenia po teroristických útokoch vo Francúzsku boli zrejme cítiť na každom kroku. Determinovalo to nejakým spôsobom atmosféru ME?

Zbytočne sa robilo bu-bu-bu. Francúzi spravili všetko, aby bolo o bezpečnosť postarané. Áno, kontroly sme zažili aj my novinári, ale nič čo by nás obmedzovalo pri práci. Rovnako na tom boli aj hráči. Vo Vichy, kde mali Slováci tréningový kemp sa dokonca prechádzali aj bez sprievodu ochranky a domáci boli nadšení, že naši si vybrali ich mesto. Obmedzovalo to asi len fanúšikov, ktorí si museli počkať aj hodinu kým sa dostali na štadión, pretože ich prehľadávali pri vstupe a zažili aj dvojité kontroly.

Ako často si bol so slovenskými reprezentantmi, podelíš sa s nami aspoň o jeden zážitok zo zákulisia?

Každý deň. Už sme si asi aj liezli na nervy (smiech). Jednu príhodu predsa - len poviem. Pred zápasom s Anglickom v Saint Etienne prišli lietadlom fanúšikovia a medzi nimi aj manželka Peťa Pekaríka Lujza. Náhodou sme ju stretli a šla s nami do mesta. Otlačili ju topánky a bola jej zima na nohy. Len boli zatvorené obchody, a keď už jeden našla tak mali len veľmi vysoké ponožky. Chytila do ruky nožnice a skrátila ich. Zvyšok mi dala, aby som to na druhý deň odovzdal jej manželovi. Podarilo sa a s „Pekym“ sme sa na tom narehotali.

Čo si myslíš o slovenských fanúšikoch? Pretrvá eufória aj po ME? Je slovenský futbal naozaj na vzostupe? Dá sa povedať že je futbal opäť športom číslo jeden?

Futbal športom číslo jeden aj vždy bol. Len mal menej úspechov ako hokej. Do lopty predsa kope takmer každý.  Teraz sa karta obracia aj v úspechoch a výsledky mládežníckych reprezentácií dokazujú, že slovenský futbal nabral správny smer a o budúcnosť sa nemusíme báť. Len nesmieme poľaviť. Potom aj fanúšikovia zostanú verní. Zaujímavý postreh z Francúzska je ten, že Slováci už prestali na futbal nosiť hokejové dresy.

Ako vnímaš futbal v Šali? Máme v meste podmienky na to, aby sme tu v budúcnosti z mládeže vychovali ďalšieho Hamšíka?

Uf. V tamojšom klube som vyrastal, na štadión by som trafil aj po slepiačky, teraz som tam však nechodil. Posledný rok ukázal, kto to s futbalom v Šali myslel fakt vážne. O futbal v meste mám obavu, hoci posledná informácia o odstúpení prezidenta klubu dáva novú nádej. Budem Šali fandiť a držať palce, aby sa futbal vrátil tam, kam svojou históriou patrí. Je viacero odchovancov, ktorí už zo Šale odišli a môžu sa výrazne presadiť. V stopách Hamšíka má v Taliansku našliánuté David Ivan. V Trenčíne je zase Šalata, v Nitre Szalay. Ak budú makať, prečo by jedného dňa nemohla na európskom či svetovom šampionáte v základnej jedenástke Slovenska hrať trojica futbalistov, pri ktorých by svietil materský klub Duslo Šaľa? Aby sa k ním pridali ďalší, to musia dostať šancu robiť futbal ľudia so srdcom, ktorí to myslia vážne. Potom sa možno dočkáme aj ďalších reprezentantov.  Som presvedčený o tom, že pán primátor urobí maximum a pomôže, aby futbal v meste vstal z mŕtvych.

Ďakujem za rozhovor, daj ešte tip na víťaza európskeho šampionátu...

Moji favoriti už povypadávali  -  Slovensko, Španielsko aj Chorvátsko. A prečo by to nemohol byť Island?

 

Miroslav Demín

foto: archív Michala Bachratého