Hlas Dusla bol silný

Udalosti v národnom podniku Duslo

Okupácia sa bytostne dotýkala aj (vtedajšieho) národného podniku Duslo. Zamestnanci nezostali apatickí, a tak, ako skoro všetci v republike, vyjadrovali podporu vedeniu Alexandrovi Dubčekovi.

V mimoriadnom vydaní podnikových novín Hlas Dusla z 25.augusta 1968 bola publikovaná spoločná Rezolúcia vedenia podniku, Celozávodného výboru KSS, Závodného výboru Revolučného odborového hnutia, Celozávodného výboru Socialistického zväzu mládeže a všetkých pracujúcich n.p. Duslo Šaľa. Prijatá bola 23.augusta 1968 na protestnej štrajkovej schôdzi, počas generálneho štrajku medzi 12,00h – 13,00h.

„Rozhodne odsudzujeme okupáciu ČSSR vojskami ZSSR a ďalších štátov Varšavskej zmluvy. Považujeme to za hrubé porušenie zásad spolužitia socialistických krajín a medzinárodného práva o nemiešaní sa do vnútorných záležitostí zvrchovaného štátu. Jednoznačne stojíme za našimi legálnymi štátnymi a straníckymi orgánmi na čele so súdruhom Svobodom, súdruhom Smrkovským a Ing.O.Černíkom a za predsedníctvom ÚV KSČS, zvolenom na mimoriadnom XIV.zjazde KSČS na čele s A. Dubčekom“.

Rezolúcia pokračuje požiadavkou na prepustenie zadržiavaných hlavných predstaviteľov štátu v Moskve a žiadosť adresovaná prezidentovi Svobodovi, aby trval na odsune vojsk z krajiny.

Reprofoto z Hlasu Dusla (5.9.1968), autor neznámy

23.augusta 1968 sa na nádvorí pred garážami automobilovej dopravy zišlo takmer štyri tisíc ľudí,  uvádza Hlas Dusla. Zhromaždili na výzvu vedenia podniku, ako aj straníckych orgánov. Zamestnanci sa zišli hneď po tom, ako zaznela siréna vyzývajúca do generálneho štrajku. Ľudia prichádzali s československými vlajkami, transparentmi a podobizňami Alexandra Dubčeka. „Na improvizovanú rečnícku tribúnu, zostavenú z dvoch nákladných áut vystupujú predstavitelia vedenia podniku, predsedovia celozávodných výborov KSS a ROH.“, píše sa v správe uverejnenej v podnikovom týždenníku (25.8.1968).

Hlas samizdatu

Redakcia Hlasu Dusla publikovala asi tri samizdatové vydania. Rozmnožované boli cyklostilom v bývalom Osvetovom stredisku. Redakciu tvorili Zoltán Vitko, Milan Aľakša, Eva Korgová, Ján Piroh, Karol Miškovič a Ján Kňažko. (zdroj Slovo Šaľanov)

Zakopané negatívy

Pán Tibor (83) mal v čase okupácie Kristove roky. Je autorom niekoľkých zachovaných fotografií z Hlavnej ulice, po ktorej sa 21.8.1968 presúvajú tanky. Písali sme o ňom v prvej časti tejto série článkov. Fotografoval aj zhromaždenia v Dusle, keďže bol zamestnancom. V čase komunistickej normalizácie však usúdil, že negatívy ukryje. Vložil ich do zaváraninovej fľaše a zakopal v záhrade. „Bolo by to nepríjemné, keby na základe mojich fotografií niekoho brali na zodpovednosť.“, vysvetľuje pán Tibor.

Šaľania sledujú, ako po meste jazdia tanky. Autor Tibor L., 21.8.1968

Aj päť dní po prijatí rezolúcie zamestnancov Dusla (dva dni po podpísaní tzv.Moskovského protokolu) rozšírený Celozávodný výbor KSS a predseda výboru KSS prijali nasledovné uznesenie. Dokument  som vypátral v archíve Ústavu pamäti národa.

1. Naďalej plne dôverujeme legálnym orgánom na čele so súdruhom prezidentom Svobodom, Dubčekom, Černíkom a Smrkovským. Plne chápeme podmienky, za ktorých došlo k podpísaniu komuniké o jednaní v Moskve.
2. Plne sa staviame za výsledky mimoriadneho XIV. zjazdu KSČS a doterajšie uznesenia zjazdu KSS.
3. Dôverujeme našim ozbrojeným zložkám, Zboru národnej bezpečnosti a Ľudovým milíciám, ktoré sú schopné zabezpečiť ochranu našej republiky a budovanie socializmu.
4. Dôverujeme a ďakujeme všetkým občanom našej republiky, zvlášť pracovníkom rozhlasu, televízie a tlače, ktorá v ťažkej situácii prejavili štátnickú múdrosť, rozhodnosť a jednotu.

Šaľa, 28.8.1968, Celozávodný výbor KSS, n.p. Duslo Šaľa

Zhromaždenie na amfiteátri

Aktívny bol v tom čase aj Mestský výbor strany a Mestský národný výbor v Šali.  27.augusta 1968 sa na amfiteátri uskutočnilo zhromaždenie, o ktorom Obvodné oddelenie VB v Šali napísalo takúto správu.

Svedectvá Šaľanov

Beatrix Lippuner, Šaľa, v čase okupácie mala 17 rokov, momentálne žije vo Švajčiarsku

„Bývali sme na Budovateľskej ulici. Bol čas prázdnin, môj otecko veliteľom požiarnikov v Dusle. Ráno mi zatelefonoval a poprosil ma, aby som s mojou sestrou a našim malým prázdninovým hosťom zostali doma a nešli von, pretože prišli ruskí a maďarskí vojaci. Ale zakážte niečo 17-ročnému dievčaťu... Chytila som moju sestru Danušku i Juraja a leteli sme k hlavnej ceste. Videli sme blížiace sa tanky, na ktorých stálo i pár mužov v montérkach! Nikdy nezabudnem, ako stará babička vedľa mňa volala do hrkotu vozidiel po maďarsky: „Chlapček, čo nám nesieš? Smrť?“ A on odpovedal: „Zobrali ma priamo z poľa! Mama nevie, kde som!“ Ubehlo veľa rokov, ale dodnes vidím toho mladého chlapca a počujem hlasy, ktoré sa dožadujú adresy jeho matky, aby jej mohli napísať, kde sa jej syn nachádza. Viem, že obyvatelia v nočných hodinách otáčali všetky tabule, ukazujúce smer, aby vojaci zablúdili.“

Gabriela Lacková, Šaľa, v čase okupácie mala 12 rokov

“Spomínam si, že ráno 21.augusta1968 som spala u mojej starej mamy v Palárikove.  Ráno mi prišla oznámiť, že asi bude vojna, lebo vlaky prestali chodiť a môj  bratranec, ktorý ako študent brigádoval na železnici v Galante sa kvôli tomu vrátil domov. Mala som vtedy 12 rokov a plnila som do konca prázdnin funkciu zásobovačky pre celú rodinu. Stála som aj s bratrancami a sesternicami v rade pred potravinami aj niekoľkokrát  za deň, lebo múka, soľ, cukor, mlieko aj ostatné potraviny boli na prídel. Keď sa skončili prázdniny, vrátili sme sa do Šale. Tam sme behali po uliciach v blízkosti bývalej hasičskej zbrojnice, kde bývali vtedy kolotoče (za dnešnou  mestskou knižnicou) a pozorovali sme vojakov, ako blúdili po meste. Boli dosť biedne  oblečení a sami nevedeli načo k nám vlastne prišli. Hovorili väčšinou po rusky, takže sme im aj niečo rozumeli. Naši starší kamaráti odvážne otáčali dopravné tabule, určujúce smer na Vlčany , Galantu a Bratislavu, aby ich poplietli. Bolo to dosť nebezpečné, lebo keby ich zbadali, tak ich mohli aj zastreliť. Pamätám sa, že zavládla medzi ľuďmi vlna spolupatričnosti a všetci  chceli brániť našu slobodu. Potom neskôr, keď sa hral hokej s Rusmi, tak sme veľmi fandili našim a spomínam si, že Golonka dal vtedy Rusom gól a myslím, že sme nad nimi aj vyhrali 4:3. Skandovanie počas sledovania zápasu znelo: "Rusi, požrali nám husi!"

Miroslav Demín

Súvisiace články

1.časť: https://sala.sk/clanok/21-august-1968-v-sali-1-cast

2.časť: https://sala.sk/clanok/21-august-1968-2-cast

3.časť: https://sala.sk/clanok/21-august-1968-3-cast

5.časť https://sala.sk/clanok/21-august-1968-5-cast