Domov   >  Čas a my
publikované: 24.08.2018 - 16:15  //  aktualizácia: 25.08.2018 - 17:32  //  zobrazené: 491

Výkriky proti režimu

Záverečná časť cyklu o 21.auguste 1968 v Šali

 

Fragmenty z „protisocialistickej činnosti“ v okrese (1969-1970)

Podpísanie Moskovského protokolu (26.augusta 1968) de facto znamenal koniec Pražskej jari. Situácia sa v Československu začala obracať o 180 stupňov. Z múrov budov postupne mizli nápisy podporujúce Dubčeka a Verejná bezpečnosť začala pátrať po ich autoroch. Väčšina obyvateľov sa skôr či neskôr prispôsobila režimu. Dubčeka nahradil diktát z Moskvy a jeho nastrčené figúrky. Krátko po okupácii, v čase „normalizácie“, mala prácu hlavne Štátna bezpečnosť  a Verejná bezpečnosť. Ich úlohou bolo dohliadať na poriadok a odhaľovať protisocialistické a protisovietské nálady. Z nášho okresu sa zachovalo niekoľko skvostných dokumentov. Vyberáme správy z rokov 1969, 1970.

Okresné oddelenie VB v Galante vydalo 20.júla 1969 prísne tajné nariadenie pre všetky obvodné oddelenia, teda aj pre šalianske, v ktorom doslova uvádza:

Nepriateľské rozviedky a emigrantské centrá prejavujú zvýšený záujem o vnútropolitický život v ČSSR a rôznymi cestami podnecujú k narušovaniu vnútorného poriadku a k vyvolávaniu krízových javov. V poslednom období opätovne boli zistené závadné letáky a výzvy, ktoré vyzývajú k demonštračným sprievodom a zhromaždeniam, urážky štátnych straníckych a verejných činiteľov, ktoré boli objavené v Šali a v Seredi

Komunistickí funkcionári sa obávali najmä toho, ako budú reagovať obyvatelia počas 1.výročia vojenskej invázie. Okresný riaditeľ VB teda nariadil na zabezpečenie „pokoja“ zriadiť „riadiaci štáb bezpečnostných opatrení“. Veliteľ mal povinnosť hlásiť všetko podozrivé a nekalé aj Krajskému veleniu Zboru národnej bezpečnosti a politickým funkcionárom na rôznych úrovniach. Náčelník Okresného oddelenia VB v Galante chcel byť o situácii počas letných dní 1969 informovaný denne.

Okrem takýchto „preventívnych“ opatrení však VB pristupovala aj k represívnym akciám. Toto je citácia z hlásenia Okresného oddelenia VB v Galante, z 20.augusta 1969.

Hlásim, že dňa 19.8.1969, o 21,00hod započala represívno – bezpečnostná akcia v tunajšom okrese, a to v meste Galanta, Sereď a Šaľa, ktorá trvala do 20.8.1969, do 03,00hod.“

Počas tejto akcie ale žiadne protisocialistické „nedostatky“ nezistili. 22 nasadených „orgánov“ kontrolovalo najmä ubytovacie zariadenia.

Husák je ...

V iných prípadoch VB musela písať správy, ktoré boli zamerané proti vtedajšiemu režimu. Tie boli (aspoň podľa zachovaných dokumentov) v našom okrese skôr verbálne alebo symbolické. Napríklad v správe o prehľade trestnej činnosti s protisocialistickým a protisovietským zameraním z 25.mája 1970 príslušníci uvádzajú, že evidujú šesť prípadov strhnutia sovietskych vlajok a ich poškodenia. Z toho päť prípadov zostalo neobjasnených. V obvode Horné Saliby vyšetrovali aj prípad muža, ktorý na svojom pracovisku v priebehu mesiacov január – marec napísal niekoľko „závadných“ hesiel proti ZSSR. Neskôr bol na neho podaný návrh na obžalobu. Obvinený bol aj muž zo Serede, ktorý v opitom stave vykrikoval že Husák je hnusák a Rusák! Okrem toho, o pár dní neskôr, pred viacerými vojakmi vykrikoval, že „tie kur.y ruské nech idú domov“. Na páchateľa bola podaná obžaloba.

Stíhaný a potrestaný bol aj muž z Galanty, ktorý sa takisto posilnil alkoholom a vošiel na vrátnicu Okresného výboru KSS, kde pred štyrmi funkcionármi hanobil súdruha Husáka. Za tento skutok dostal polročný podmienečný trest.

V tom istom roku, no o pár mesiacov neskôr VB riešila prípad muža, ktorý bol voči Husákovi najkritickejší. Bolo to pri príležitosti 2.výročia invázie. Doslova napísal, že Husák je k...t. (viď správa).

V obvode Šaľa sa z rokov 1969 a 1970 dochoval iba záznam o strhnutí sovietskej vlajky na budove JRD v Seliciach.

Ešte sa zmienim o jednom dokumente z tohto obdobia. Napísaný bol na OO VB v Galante v roku 1969. V správe o stave verejného poriadku a nápade trestnej činnosti v priebehu augustových udalostí 1968 bola rukou dopísaná (pre mňa mrazivá) poznámka v tomto znení:

Celkove dá sa usúdiť, že situácia v našom okrese prevažná časť obyvateľstva zdravo a s rozvahou hodnotí vnútropolitický vývoj a nedá sa strhnúť rôznymi výzvami, ktoré sú zanášané medzi obyvateľstvo s cieľom ich pomýlenia. Nasvedčuje tomu i prípad Jána Palacha a ďalšie udalosti, ktoré narušujú konsolidačný proces v celej našej republike. Keď by však došlo k hrubému narušeniu verejného poriadku, Verejná bezpečnosť je plne pripravená zaviesť kľud a poriadok i za cenu použitia represívnych prostriedkov, najmä tam, kde by nepostačovali iné, vhodnejšie prostriedky.“

V uvedenej správe sa hovorí najmä o posilnení hliadok VB a Pomocnej stráže VB (PS-VB)

Adieu C.A.

Sovietska armáda definitívne opustila našu krajinu júni 1991. Nemalý podiel na tom má Michael Kocáb, hudobník a bývalý predseda parlamentného výboru určeného na odsun Sovietskych vojsk pri Federálnom zhromaždení ČSFR. Mimochodom, predsedom vtedajšieho Federálneho zhromaždenia ČSFR bol rehabilitovaný Alexander Dubček (1989-1992).

V roku 1990 Alexander Dubček navštívil aj Šaľu (za mikrofónom). Na fotografii Milana Lipovského je v sprievode Františka Gauliedera. Na zábere je aj Jozef Javurek, vtedajší predseda MsNV v Šali. V novembri 1990 sa konali prvé slobodné voľby do orgánov samospráv. Na stoličku pre primátora si sadol Alexander Szabó. Na záver cyklu o 21. auguste 1968 v Šali prinášame práve jeho spomienky na tieto smutné udalosti.

SVEDECTVÁ ŠAĽANOV - 21.8.1968

Alexander Szabó, Šaľa

V čase vojenskej intervencie vojskami Varšavskej zmluvy mal 17 rokov. Ako sám vraví, situácia pred augustom bola dobou nadšenia a eufórie v celej spoločnosti. Vpád vojsk však na ľuďoch zanechal negatívne emócie. „Prvé a najsilnejšie pre mňa bolo to, že v tú noc, z 20.na 21.augusta, o pol tretej nad ránom, ma zobudil ohromný hrmot. Spoza okien sa vynoril neprirodzený zvuk. Išiel som von z izby. Bývali sme na Kukučínovej ulici. V kuchyni sedel otec a počúval rozhlas, kde práve bežal prejav o vzniknutej situácii. Dojalo ma, keď som ho videl po prvýkrát v živote plakať. To vo mne zanechalo na celý život stopu. A tieto emócie, ktoré prežíval on, sa v spoločnosti vynorili plošne. Ľudia boli negatívne zasiahnutí vojenským zásahom. Cez deň som videl tanky a vojakov zoči - voči. Boli vyplašení, nevedeli kde sú, a prečo sú tu. Aj to bola silná emócia. Od septembra som nastúpil späť do školy. Študoval som na priemyslovke v Bratislave. V septembri som zistil, že niektorí spolužiaci chýbajú. S rodičmi emigrovali do zahraničia. V pamäti mám vryté aj to, ako som na viacerých miestach v Bratislave videl kytice, sviečky a mená obetí. Na tieto momenty nikdy nezabudnem“, hovorí Alexander Szabó. Mimochodom, bol to práve on, kto dal začiatkom deväťdesiatych rokov podnet mestskému zastupiteľstvu, aby jedno zo šalianskych námestí nieslo meno Alexandra Dubčeka, prvého muža Pražskej jari.

Miroslav Demín

Súvisiace články

1.časť https://sala.sk/clanok/21-august-1968-v-sali-1-cast

2.časť https://sala.sk/clanok/21-august-1968-2-cast

3.časť https://sala.sk/clanok/21-august-1968-3-cast

4.časť https://sala.sk/clanok/21-august-1968-4-cast