Domov   >  Čas a my
publikované: 06.01.2021 - 21:49  //  aktualizácia: 12.01.2021 - 05:32  //  zobrazené: 1421

Ján Boťán (Bottyán János) – poručík šalianskej protitureckej pevnosti, plukovník cisárskych vojsk a kurucký generál

Ján Boťán (Bottyán János) – poručík šalianskej protitureckej pevnosti, plukovník cisárskych vojsk a kurucký generál

Nasledujúci príspevok je vytvorený z citácie textu, ktorý v dokumente Štátneho archívu Bratislava pobočka Šaľa – Archivum Sala Archívna ročenka I. napísala Margita Gálová. Ročenka bola vydaná v roku 2004. Použité fotografie sú z publikácie ŠAĽA od L.Bukovszky, M.Gálová, J.Ižóf, H.Pokreis, V.Nováková (vydalo Mesto Šaľa 2004) a www.wikipedia.org.

Aká osobnosť sa skrývala pod menom kuruckého generála Jána Boťána, Slepého Botána, legendárneho vojaka, strážcu pohraničných pevností, plukovníka protitureckých vojen, ktorého sám cisár Leopold I. honoroval zlatou medailou, človeka, ktorý konal, čo konať musel a mohol? Ako sám povedal: „Nakoľko mi bude pomáhať Boh, nebudem šetriť svoje sily ani myseľ ani hodnoty – dúfam len, že budem užitočný." Boťánovi sa podarilo z anonymného davu pohraničných vojakov vypracovať na vysokého dôstojníka, ktorého uznávali aj dôstojníci cisárskej armády. Od mladosti až do roku 1683 - celých štyridsať rokov svojho života – pôsobil ako vojak pohraničných pevností, v rokoch 1683 až 1695 bol úspešným plukovníkom cisárskej armády a skúšal žiť v pomeroch vtedajšieho Uhorska včleneného na základe zásad militantného absolutizmu do habsburskej ríše. Až rok 1703 ho postavil pred rozhodnutie pridať sa k povstaniu Františka II. Rákociho, ktorému potom slúžil až do smrti - posledných šesť rokov svojho života.

Nepoznáme ani presný dátum jeho narodenia. Narodil sa začiatkom 40-tych rokov 17. storočia ako príslušník nižšej šľachtickej rodiny. Rodina pochádzala zo Somogyskej stolice a priezvisko dostala podľa obce Bottyán. Ján Boťán bol pravdepodobne vnukom Ondreja Boťána, ktorý sa po páde Kanizse presťahoval do Tekovskej stolice. Najdôležitejšie informácie o jeho živote nám poskytuje Gabriel Kolinovič, ktorý vo svojej kronike píše, že mladého Boťána po tom, ako si osvojil základy písania a matematiky, dali zapísať do jezuitského kolégia v Šali. Pre mládenca s nepokojnou povahou však boli múry školy čoskoro pritesné. Nevedno z akých dôvodov, čo sa mohlo v živote mladého Boťána prihodiť - pre nábožensky založeného človeka natoľko závažné a neodpustiteľné - „či okúsil víno, alebo nejaká ľahká dievčina mu zamotala hlavu“ - lebo jeho otec ho vydedil. Zostal bez podpory rodičov, preto krátku dobu slúžil u jezuitov ako koniar a potom nastúpil k vojsku šalianskeho hlavného kapitanátu stredoslovenských banských miest. Stálu stráž v Šali tvorilo 60 až 100 husárov. Tu si osvojil mladý Boťán základy vojenstva a neskôr aj jednotlivé bojové fortiele ako striehnutie a vyčkávanie, prieskum a prepady. Šalianski vojaci bojovali aj pri obrane Nových Zámkov a po ich dobytí Turkami sa šalianska pevnosť dostala do prvej obrannej línie voči Turkom.

Ján Boťán

Pri skúmaní počiatočného obdobia vojenskej kariéry Jána Boťána sú historici neraz v rozpakoch, keďže v prameňoch v tom období figurovalo niekoľko osôb s menom Ján Boťán. Ešte z čias protitureckých bojov pochádza jedna historka pripisovaná Bottyánovi, svedčiaca o jeho odvážnych činoch. Podľa tejto udalosti, odohrala sa niekedy v druhej polovici 60. rokov, keď Nové Zámky boli už obsadené Turkami, Boťán oblečený za sedliaka, využijúc prítomnosť veľkého davu ľudí, keďže sa konal práve jarmok, vkradol sa do hradu a z minaretu vyhodil modliaceho sa kňaza. Novozámockú pevnosť poznal ako svoju dlaň, čo zúžitkoval neskôr ako veliteľ kuruckých vojsk pri obsadení Nových Zámkov v roku 1704.

Od roku 1683 bol nadporučíkom jazdeckého oddielu ostrihomského hradu. V súvislosti s obranou Ostrihomu proti Turkom spomenieme, že Boťán v roku 1687 žiadal cisára Leopolda I. o obnovu a potvrdenie erbovej listiny svojej rodiny. V tejto žiadosti sa odvolával práve na svoje vojenské zásluhy v bojoch pri Ostrihome, kde pravdepodobne prišiel aj o ľavé oko, lebo ako uviedol, dostal tam „nie malú ranu“, bol hlavným veliteľom vojska a hajdúchov platil sám. V rokoch 1687 až 1691 bol podkapitánom pevnosti Szeged, zástupcom kapitána Mikuláša Berčeniho - neskoršieho kuruckého generála - a vojenským veliteľom Kecskemétu, Ceglédu a Kőrösu. Od roku 1692 bol cisárskym plukovníkom a majiteľom pluku.

List Jána Boťána - poručíka šalianskej posádky

Vo vojne o španielske dedičstvo Boťán v roku 1701 bojoval v Porýnsku proti Francúzom. Po vypuknutí kuruckého povstania, ešte ako dôstojník cisárskeho vojska, udržiaval tajné styky s povstalcami. Preto ho cisársky generál Franz Kuckländer, kapitán mesta Ostrihomu dňa 18. apríla 1704 dal zajať spolu s jeho manželkou Juditou Lakatosovou. Boťán strávil celé leto vo väzení ostrihomského hradu, odkiaľ ho chceli prepraviť do Viedne, na ceste však využil prvú vhodnú príležitosť a pri obci Nyergesújfalu za pomoci miestnych poddaných, ktorí v noci vybúrali stenu budovy, v ktorej vojaci nocovali, sa mu podarilo utiecť. Už 11. októbra 1704 navštívil Berčéniho v Banskej Štiavnici, ktorý ho na druhý deň predstavil Rákocimu, zdržiavajúceho sa práve v kúpeľoch vo Vyhniach. Rákoci mu dňa 13. októbra odovzdal menovací dekrét na generála. Boťán 16. novembra 1704 oslobodil novozámockú pevnosť a bojoval na Považí. V decembri sa zúčastnil trnavskej bitky a bránil západné hranice pred cisárskymi vojskami. Na jar roku 1705 zabezpečil prechod vojsk cez Dunaj. Na tento účel dal postaviť pevnosť v Dunakömlőde. Najväčšie vojenské úspechy sa mu podarilo dosiahnuť na území Zadunajska v rokoch 1706 - 1707. Začiatkom roku 1708 bol vymenovaný za hlavného kapitána Nových Zámkov. Jeho úlohou bolo brániť Žitný ostrov a Považie pred cisárskymi vojskami. Nešťastnej bitky pri Trenčíne sa nezúčastnil. Naposledy bojoval pri Banskej Štiavnici ako veliteľ stredoslovenských banských miest.

Boťán, napriek svojmu vysokému veku a podlomenému zdraviu, bojoval takmer do posledného dňa svojho života. Zomrel na zápal mozgových blán vo svojom vojenskom stane v Lőrinckáte dňa 27. septembra 1709. Jeho smrť Rákocimu oznámil Berčéni slovami: „Práve mi priniesli smutnú správu, že chudák slepý švagor Bot'án zavrel aj svoje druhé oko.

Osoba Jána Boťána bola podľa historických prameňov a odbornej literatúry najpopulárnejšou spomedzi kuruckých generálov. Mal výnimočný vojenský talent. Jeho súčasník Adam Vai v liste Rákocimu o ňom napísal, že „poslúcha ho tak, ako obyčajný kapitán. Kiežby s ním vedeli zaobchádzať a čo-to od neho aj strpieť. Pravda, občas je tvrdý, ale má na to dosť dôvodov“. Jeho vojaci ho nazývali „otec Boťán“, „deduško“, „dobrotivý János“. Sám Rákoci ho nazýval „náš otec tiger", ale považoval ho za človeka prudkej povahy. Vo svojich pamätiach sa v súvislosti s jednou jeho výpravou o ňom vyjadril takto: „nepochybujem, že bude konať ako „Hűbelebalázs" – Hurá, do toho! Len nech mu dá pán Boh koňa!“ Neveril v jeho um a rozvážnosť. V Rákociho očiach bol Boťán príliš jednoduchým človekom s nízkym vzdelaním a drsnou, výrečnou povahou. Nepopieral jeho vojenské kvality, avšak jeho úspešné výpravy v Zadunajsku vo svojich pamätiach takmer nespomenul, ba niekedy jeho meno aj zamlčal, alebo ho nepomenoval patričným spôsob. Nespochybňoval jeho vlastenecké cítenie, zmysel pre zodpovednosť a jeho dobrosrdečnosť, ale neskrýval, že mu niekedy poriadne pri velení zavaril. Raz ho mrzuto nazval aj „Jeho Slepotou“, ktorej oči aj rozum oslepnú, keď sa dostane do neznámych miest. Uznával jedine jeho ,,vodácky um“, jeho obratnosť pri obrane riek a vôd.