Domov   >  Čas a my
publikované: 20.11.2020 - 09:35  //  aktualizácia: 23.11.2020 - 14:51  //  zobrazené: 952

Dievčina z kaštieľa - šalianska povesť od Jozefa Sellyei - Miškoviča

Spievala sa pieseň, balada z čias poddanských, mládenec sa v nej spytuje, koho si má vziať za ženu, ktorú dievčinu.

Keby si len predstavoval dievčinu obetavú, milujúcu a vážiacu si svojho druha! Mládenec, spievajúci pieseň, si nehľadá milú spomedzi dievčin v dedine, ale, hľa, túži po dievčine, bývajúcej v opustenom, veľkom kaštieli.

Zvláštny je to príbeh o dievčine z kaštieľa uprostred jednotvárneho poddanského života. Je to nezvyčajné, ako osamelo, osirelo obýva veľký kaštieľ, panský dom, ktorého majiteľ si možno len raz prišiel pozrieť svoje majetky. Moravský správca spravoval panstvo, ale zomrel a čoskoro ho nasledovala i jeho manželka. Iba dospievajúca dievčina ostala v panskom dome, pričom mala mnoho povinností. Strážila dvanástich zbojníkov zavretých vo veži kaštieľa. Varila im jedlo a nikdy ich nevypustila z veže. V každodennej jednotvárnosti ako keby svet skamenel. Dievčina, sirota z kaštieľa, sa zdala byť tiež ako z kameňa, dávala len jedlo uväzneným zbojníkom. Ale, hla, len preto, lebo jej to bolo prikázané. No nevyslobodí ich z pút, nezľutuje sa nad nimi, nevypustí ich na slobodu z ťažkého otroctva, pretože na to nedostala rozkaz.

Dievčina s kamenným srdcom.

Stromy v lese na jar vyháňajú púčky, kvety na lúke vytvárajú strakatý koberec, v okolí pulzuje rušný život, iba v opustenom kaštieli ako keby sa svet zastavil. Nezastavil sa život ani v opustenom kaštieli, veď, hľa, potkany pri kamenných múroch prinášajú na svet mláďatá.

Raz dostala dievčina písomný rozkaz, ktorý sa týkal dvanástich zbojníkov. Prečítala si ho aj trikrát, aby ho mohla splniť presne. Potom otvorila železné dvere na veži, jedenástich zbojníkov vyslobodila z pút a pustila ich na slobodu. Iba dvanásteho nechala naďalej sputnaného. Volal sa Ján.

Povedala mu:

- Sudcovia rozhodli, aby som jedenásť tvojich druhov pustila na slobodu, ale teba obesia. O tri dni príde kat.

Jano povedal:

- Mohol by som mat' posledné želanie?

- Môžeš, - povedala dievčina, - počas troch dní urobím všetko tak, ako si želáš.

- Želám si len to, aby ma obesili v lese. Tam, kde sa chodníček stretá s riekou, je jeden starý dub, ten nech mi je šibenicou. Dievčence z dediny chodia po tomto chodníčku k rieke po vodu. Hádam sa len medzi nimi nájde nejaká, čo odoženie vrany, havrany a iné dravé vtáky.

Dievčina z kaštieľa splnila Janovo posledné želanie a kat obesil zbojníka na vyhliadnutý strom.

Odvtedy už dievčina nemala nijaké povinnosti vo veľkom opustenom, panskom dome. Šla na koniec chodníčka, na breh rieky pod starý dub, aby sa dozvedela, kto bude tá dievčina, ktorá odoženie zo zbojníka dravé vtáky.

Tam vysedávala, ale z dediny nikto neprichádzal po chodníčku, vedúcom k rieke. Veru, báli sa dievčence tadiaľ chodiť po vodu, báli sa ducha obeseného mládenca.

Tak sa dievčina postavila pod muža, hojdajúceho sa na lane, a odohnala z neho všetky dravé vtáky.

Po tri dni vytrvalo odháňala dravce. Potom dala mŕtve telo zbojníka zvesiť a čestne ho pochovala.

Zvláštny príbeh dievčiny z kaštieľa. Celkom sa odlišuje od života dievčin z dediny. Hľa, jej život sa predstavil v podobe smutného príbehu. Takáto dievčina by bola obetavou a milujúcou družkou.

Takto o nej spieva mládenec, spytujúc sa, koho si má vziať za ženu, ktorú dievčinu.

 

Zdroj: Jozef Sellyei - Miškovič: Obrázky z rodného kraja (Mesto Šaľa 2004)

Preložila Veronika Nováková ml.

Fotografia: autor neznámy, Žena v šaľanskom kroji, foto z roku 1904: Šaľa (MNV Šaľa 1982)

Kresba: Miroslav Regitko

RHH