Domov   >  Čas a my
publikované: 26.11.2020 - 11:09  //  aktualizácia: 12.01.2021 - 06:23  //  zobrazené: 4913

Vodný hrad v Šali a drancovanie tureckých, cisárskych a kuruckých vojsk na našom území

Keď v roku 1663 Turci obsadili Nové Zámky, nariadil cisár Leopold vybudovať nový obranný systém, podľa ktorého mali byť popri Váhu vybudované vojenské pevnosti. V roku 1665 nariadil, aby bola v Šali postavená vojenská pevnosť. Trnavskému rektorovi, Ladislavovi Vidovi prisľúbil, že jeho majetky neutrpia ujmu, že menšie regálne práva bude môcť využívať rovnako ako pred začatím výstavby. Pevnosť vybudovali pod vedením generála Ludviga Souchesa pre uhorských a nemeckých vojakov. V roku 1665 sa prvým kapitánom pevnosti stal Gašpar Alexander Blaunizay. Po dokončení výstavby pevnosti sa trnavský rektor, Ladislav Vid usiloval, aby už spomínané dodržiavanie výsad bolo potvrdené aj písomne. V septembri 1665 odovzdal v odpise Gašparovi Alexandrovi pravidlá o spolunažívaní. V zmysle týchto pravidiel mali právo výčapu v starej Šali aj v pevnosti len ľudia poverení zemepánom. Pokiaľ velitelia nemeckých vojakov nakupovali víno inde, museli predložiť presný doklad o nakúpenom víne, ktorý sa dal overiť. Okrem práva výčapu vznikli spory aj okolo práva výseku mäsa, keďže aj toto patrilo medzi práva zemepána. Problémy spôsobovala i skutočnosť, že obyvateľov mestečka a okolitých dedín nútili vojaci vykonávať rozličné práce bez súhlasu zemepána. Pri stavbe pevnosti boli povinní pomáhať aj obyvatelia Bratislavskej a Nitrianskej stolice. Vzťahovalo sa to aj na mestá. Pevnosť sa stavala od mesta "na dostrel dela", pri pobreží Váhu, z palánky, čiže najmä z dreva a zeminy. Pri stavbe sa použili aj tehly a drevo z ohrady šalianskeho cintorína, z jednej starej kaplnky (ktorá sa nachádzala na konci cintorína), zo zničeného večianskeho kostola a stavebný materiál z okolitých dedín. Ako možno vidieť na zachovanom nákrese, pevnosť bola chránená vodnou priekopou. Do priekopy privádzali vodu z Váhu. V pevnosti boli vybudované dočasné ubytovacie miesta, tzv. baraky pre vojakov. Pevnosť sa skladala z dvoch častí, v jednej boli uhorskí a v druhej nemeckí vojaci. Jazdci aj pechota dostali v pevnosti rovnocenné miesta. Vojaci pásli svoje kone - aj napriek tomu, že panovník pri výstavbe pevnosti zaručil zemepánovi, že na svojom majetku neutrpí ujmu - podľa svojich predstáv, bez povolenia zemepána. Napáchali viacero násilností voči okolitému obyvateľstvu. Bolo všeobecne známe, že vyplácanie vojakov spôsobovalo značné problémy. Na stoličné zasadnutia, hlavne na zasadnutia Bratislavskej stolice, prichádzali od zemepánov okolitých dedín početné sťažnosti. Spomedzi vojakov šalianskej pevnosti bolo nariadené vyšetrovanie voči Jánovi Benkőovi, Jánovi Mikusovi a Jánovi Mészárosovi, pretože v roku 1679 sa dopustili násilností na panstve ostrihomského arcibiskupa. Ján Szabó zase odviedol z Rohoviec dva kone. Takéto a podobné prípady sa stávali často. Pevnosť však chránila obyvateľstvo len z časti, pretože Turci často vyberali od obyvateľstva aj naďalej dane.

Pevnosť vo svojej pôvodnej podobe nezotrvala dlho, pretože pevnosť postavená z dreva a hliny nemohla odolať vode, ktorá sa vyliala z koryta Váhu. Udialo sa to medzi rokmi 1673-1675. Novú vojenskú pevnosť nepostavili na pôvodnom mieste, ale vedľa mestečka tak, že jej súčasťou sa stala aj tá časť mestečka, v ktorej sa nachádzal kostol a kaštieľ. Táto časť bola ohradená hradbami a vznikol vodný hrad. Naľavo od kaštieľa sa nachádzal barak, ktorý pozostával z deviatich izieb a z troch kuchýň. Miestnosti mali okná, ale celá stavba mala len päť dverí a tri komíny. Vedľa boli tri stajne. Napravo od kaštieľa sa nachádzal tiež barak s ôsmimi miestnosťami, šiestimi kuchyňami a dvoma vchodmi. Vedľa baraku bolo miesto na pečenie chleba s dvomi pecami, tri kuchyne a dve izby. Aj vedľa pekárne bola stajňa. Vedľa kaštieľa, za priekopou, bola pekáreň s dvomi pecami. Naľavo od kaštieľa bola ubytovňa veliteľov, ktorá mala štyri izby s dvoma komínmi. Patrili k nej štyri kuchyne, štyri komory a stajňa. Aj v kaštieli bola pekáreň. Múry kaštieľa boli spevnené, a kaštieľ bol chránený vodnou priekopou (voda bola privádzaná z Váhu). Pevnosť zahŕňala iba jednu časť mesta. Jeho druhá časť, kde nebolo možné domy ohradiť, zostala mimo pevnosti. Šaľa bola vtedy oslobodená od platenia akýchkoľvek daní.

Postavenie pevnosti znamenalo pre zemepána, rektora Trnavskej univerzity a samozrejme aj pre obyvateľov nové problémy. Znova sa vynoril problém výčapu a výseku. Trnavskému rektorovi sa nepáčila ani skutočnosť, že vojenskí velitelia pokladali ubytovanie v kaštieli za samozrejmosť. Z hospodárskych budov, ktoré sa nachádzali mimo pevnosti, Turci pobrali zemepánovi niekoľko tisíc kusov dobytka. Vážne narušenie vzťahov medzi vojakmi a zemepánom šalianskeho panstva spôsobila návšteva Leopolda Kollonicsa, biskupa z Viedenského Nového Mesta a predstaveného uhorskej dvorskej komory v decembri 1684 v tunajšej pevnosti. Vysoký uhorský funkcionár totiž udelil slobodu obyvateľom mestečka a vojakom v pevnosti, oslobodil ich od všetkých poddanských povinností a platenia daní. Rektor Trnavskej univerzity, Michal Gribóczi protestoval voči takémuto rozhodnutiu, namietajúc, že Šaľania, jeho poddaní, ako aj obyvatelia žijúci vo vojenskej pevnosti, sú povinní dodržiavať zmluvu uzavretú so zemepánom. Kolégium protestovalo 12. júna 1675. Panovník, cisár Leopold, reagoval na protest 6. októbra 1675 vydaním výsadnej listiny na návrh Kollonicsa. Listina sa však nevzťahovala na všetkých obyvateľov, ale len na vojakov pevnosti (bez ohľadu na národnosť), rovnako na jazdcov aj na pešiakov. Títo boli podľa listiny oslobodení od všetkých povinností a daní. Kráľova výsadná listina sa nestretla so súhlasom ani na zasadnutí Bratislavskej stolice. Na vojakov z pevnosti prichádzali v tom čase tucty sťažností z dedín Bratislavskej stolice. Vyhlásenie privilegiálnej listiny odložila Bratislavská stolica ešte aj v auguste 1676. Verejné vyhlásenie bolo potrebné preto, aby listina vstúpila na území stolice do platnosti. Situácia sa vyriešila napokon tak, že si cisár prenajal kaštieľ aj pevnosť, za ktoré platil zemepánovi.

V druhej polovici sedemdesiatych rokov 17. storočia sa prítomnosť vojenských jednotiek takmer na celom území Matúšovej zeme ustálila. Cisárske jednotky sa v rokoch 1678 -1679 zdržiavali v oblasti dnešného Sládkovičova, Tomášikova, Matúškova a Čiernej Vody. Kapitánom šalianskej pevnosti bol vtedy Ferdinand Schleichard. Pevnosť bolo v záujme bezpečnosti potrebné často opravovať. Táto ťarcha pripadla samozrejme na plecia poddaných. Vo februári 1679 žiadal od Bratislavskej stolice kapitán Schleichard na prácu 300 poddaných. František Eszterházy sa v tom istom roku sťažoval na zasadnutí stolice, že jeho dediny sa vyľudňujú, že jeho poddaní nevydržia takú ťažkú prácu. Na okolí to bolo bežné. Neustále vojenské ťarchy nepominuli ani po oslobodení Nových Zámkov 19. augusta 1685. Po vyhnaní Turkov stratila vojenská pevnosť svoj význam. Vojenské obydlia, baraky, boli už v tomto období v zlom stave a bránili ďalšej výstavbe a obnove mesta. Vyskytli sa tiež názory, podľa ktorých sa mala pevnosť obnoviť, k jej obnove napokon už nedošlo. Trnavský rektor, ktorý bol aj turčianskym prepoštom, dostal svoje majetky späť.

Turecké ohrozenie neprospievalo ani hospodárskemu rozvoju Šale. Premávka cez šaliansky prievoz poklesla, pretože obchodovanie s tovarmi a hospodárskymi zvieratami bolo v neistých časoch málo intenzívne. Na zlepšenie hospodárskej situácie mestečka dostali obyvatelia Šale 23. apríla 1672 od svojho zemepána, rektora Trnavskej univerzity Ladislava Sennyeyho významné slobody. Odo dňa sv. Juraja roku 1672 ich na tri roky oslobodil od zvyčajných robôt a platenie v hotovosti obmedzil tak, že za jednu usadlosť sa platili 3 zlaté, za pol usadlosti jeden a pol, a želiari platili len 1 zlatý. Spolu pre zemepána boli povinní obrobiť a zasiať zemepánovi ročne 10 jutár zeme, pokosiť a ponosiť 25 siah slamy a voziť víno do krčiem. V prípade nevyhnutnej potreby od nich mohol žiadať aj iné práce.

Napriek výhodným podmienkam sa hospodárska situácia Šale zlepšovala len pomaly. V roku 1673 bolo v Šali 72 poddanských usadlostí, z ktorých 68 bolo povinných odvádzať aj prácu a zostávajúce 4 boli od práce oslobodené. V skutočnosti bola však veľká časť usadlostí opustená. V súpise sa uvádza len 25 poddaných. Podľa súpisu malo byť v meste 130 želiarov, avšak v roku 1673 ich bolo len 16. Aj počet mlynov bol nižší ako v 16. storočí. V roku 1673 boli na Váhu len tri mlyny. Mlynári boli povinní mlieť zemepánovi zadarmo a v deň sv. Juraja mu museli dať 1 zlatý, 2 kapúňov a 1 chlieb. Prediálna pôda, čiže taká, ktorú obrábal zemepán, patrila ku kaštieľu a mala 4 časti. Jedna s rozlohou 80 jutár sa nachádzala nad mestečkom, v okolí mlynov, druhá časť s rozlohou 20 jutár bola pod mestom, pri ceste vedúcej do Hetmína, tretia časť bola v chotári Tešedíkova a štvrtá v chotári Kráľovej nad Váhom. Ku kaštieľu patrili aj štyri pastviny, jedna pod názvom Udvarcz s rozlohou 300 koscov, druhá bola v Tešedíkove, tretia v Kráľovej nad Váhom a štvrtá v Hetmíne. K panstvu patrili aj lesy. Na Váhu a ramene Dunaja bol rybolov zakázaný, avšak v stojatých vodách, ktoré boli bohaté na ryby hlavne po rozvodnení Váhu, bolo chytanie rýb dovolené. V pivnici, nachádzajúcej sa na mestskom trhovisku, predávali počas celého roka víno zemepána. Za prechod cez Váh sa vyberalo mýtne nielen od prichádzajúcich po suchej zemi, ale aj od tých, ktorí prichádzali po vode. Zisk predstavoval ročne viac ako 50 florénov. Dve tretiny zo zisku z kompy na Váhu patrili zemepánovi a jedna tretina prievozníkovi. Pivovar sa nachádzal v strednej časti mesta, v dome nebohého Františka Mindszentiho. Poddaní platili zemepánovi ročne 2 zlaté. Mäsiari dávali jazyk každého zarezaného zvieraťa zemepánovi a platili mu 100 florénov, ale vzhľadom na ich chudobu zaplatili v roku 1673 len 50 florénov. Súpis z roku 1673 ukazuje, že počet obyvateľov Šale bol vtedy veľmi nízky. V meste žilo len 25 sedliakov aj napriek tomu, že výsady, udelené v roku 1672, lákali do mestečka nových obyvateľov, najmä tých, ktorí žili na iných majetkoch toho istého zemepána.

V roku 1687 panovník cisár Leopold vrátil Šaľu a okolité dediny Trnavskej univerzite, a obnovil staré právo a výsady mesta a okolitých dedín.

Ďalší vývoj Šale priaznivo ovplyvnila aj výsadná listina z 8. marca 1692, ktorú cisár Leopold vydal na žiadosť trnavského rektora. Cisár povolil, aby sa v meste konali dvakrát do roka trhy na deň sv. Doroty a na deň sv. Kataríny. Právo konať trhy prinieslo oživenie poľnohospodárstva a remeselníctva. Pre mestečko to bolo veľmi potrebné, veď v roku 1695 malo približne 700 obyvateľov, čo predstavuje asi polovicu z obdobia pred sto rokmi. Nízky počet obyvateľov ovplyvnila aj morová epidémia v sedemdesiatych rokoch 17. storočia. 1. júla 1695 vydal cisársky generál Heisler Donát pre Šaľu a k nej patriace dediny ochrannú listinu. Jeho vojaci nesmeli obyvateľstvo ničím obťažovať.

17. júna 1695 vydal cisár Leopold ďalšiu výsadnú listinu pre obyvateľov Šale, Dlhej nad Váhom, Veče a Tešedíkova, a pre tých, ktorí sa tu usadili, alebo chceli usadiť. Bolo dovolené, aby tí, ktorí prídu na uvedené majetky, neplatili dane dovtedy, kým si nepostavia dom. Na sedem rokov boli oslobodení od vojenských daní, od povinnosti ubytovať v zime vojakov a od furmaniek. Na štyri roky boli oslobodení od takých ťárch, ktoré sa vzťahovali na opravu spoločne používaných budov. Dočasné slobody netrvali dlho. Pokoj v okolí Šale ani vtedy nebol trvalý, a tak možnosť využiť slobody obsiahnuté v privilégiu sa naskytla až neskôr.

Prvé vojenské akcie protihabsburského povstania Františka Rákócziho II. začali v Zatisí v lete 1703. Vlna nespokojnosti voči vláde Habsburgovcov si v Uhorsku našla mnohých prívržencov nielen medzi príslušníkmi šľachty, ale aj medzi jednoduchým obyvateľstvom. Ani Šaľa a jej okolie neboli výnimkou. Vojská Františka Rákócziho už koncom roka 1703 a začiatkom roka 1704 obsadili severné Uhorsko, a pravdaže aj dolný úsek Váhu. Rákócziho vojská mali už v decembri 1703 založený tábor pri Seredi. Šaľania sem vtedy priniesli 150 kusov chleba, tri vozy slamy, 2 prasce a 65 meríc (1 merica = cca. 54 litrov) ovsa. V tom istom mesiaci poslali vojsku Imricha Szentpéteriho do tábora pri Dolných a Horných Krškanoch 202 kusov chleba a 2 prasce. V januári 1704 dali kapitánovi Jurajovi Gerhartovi do Serede 56 libier (1 libra = cca 560 gramov) hovädzieho mäsa, 6 libier slaniny a maslo. V apríli 1704 boli po prvýkrát vojaci ubytovaní aj v Šali. Pavol Tajnay sa s dvomi prápormi vojakov zdržal v meste týždeň. Za tento čas spotrebovali 156 pínt vína (1 pinta = cca 1,69 litra), 6 pínt masla, 3 prasce a iné potraviny potrebné pre kuchyňu. Na odvoz diel pod Leopoldov poskytli Šaľania vojsku v roku 1704 záprah so 4 volmi.

Prvý väčší úspech zaznamenali vojská Františka Rákócziho II. 28. mája 1704 pri Smoleniciach, keď porazili jednotky rakúskej armády. V nasledujúcom období sa im podarilo udržať si vojenskú prevahu aj napriek tomu, že 26. decembra 1704 utrpeli porážku pri Trnave. Dňa 27. decembra František Almáši, podkapitán Komárňanskej stolice odniesol zo šalianskeho kaštieľa 148 pínt obroku. Oddiel kapitána Štefana Baloga dostal obrok pre 486 koní, oddiel Jána Szentiványiho pre 166 koní, Gabriel Géczy pre 50 koní, Pavol Tannay pre 33 koní, Peter Sámboky pre 25 koní, Martin Tóth pre 22 koní a Vavrinec Zay pre 95 koní. V januári 1705 dali vojsku Jána Bottyána zo šalianskeho kaštieľa 282 pínt obroku. V januári vydali krmivo ešte na príkaz Jána Baloga, Jána Véga, Alexandra Géczyho, Juraja Petőa, Štefana Bodokyho, generála Antola Eszterházyho, nadporučíka Františka Somogyiho. Vo februári 1705 si odniesli obrok z kaštieľa tiež Imrich Dávid, Pavol Ocsvay, František Károly Darvas, Ján Ragoz, František Bossányi a vojaci Ladislava Ocskaya a Alexandra Károlyiho. V marci 1705 muselo poskytnúť panstvo znova krmivo pre potreby povstalcov na rozkaz Mikuláša Kastyána a Adama Takácsa. Z celého panstva si odniesli od decembra 1704 do marca 1705 1866 pínt obroka. Okrem toho si z kaštiela násilím odniesli 1000 pint obroka pre kone ustajnené vo Veči. Tieto t'archy pripadli na zemepána, ale vojaci, ktorí prichádzali do Šale, najskôr stotina kapitána Andreja Locziho v roku 1705 a neskôr 4. prápor, boli na ťarchu obyvateľov mesta. Potraviny ktoré im poskytli, predstavovali 12 metrákov mäsa, 30 okovov vína. Tury, ktoré im nasilu ukradli, ohodnotili predstavení mesta na 8 zlatých. Obyvatelia mesta museli v auguste 1705 poskytnúť potraviny aj vojakom z tábora vo Veči. Čo neposkytli dobrovoľne, vojaci si pobrali sami.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že prítomnosť vojakov Františka Rákócziho II. v rokoch 1704 -1705 znamenala pre Šalanov veľkú záťaž.

V roku 1705 táborili Rákócziho vojská pod vedením Mikuláša Bercsényiho a Antola Eszterházyho pri Váhu. Neskôr František Rákóczi opäť založil tábor pri Seredi. Na jar 1707 sa vojská Františka Somogyiho usadili v Šali, v Diakovciach a v Tešedíkove. V prvej polovici júna toho istého roka sa v šalianskej pevnosti zdržiavalo ešte asi 400 pešiakov. V júni tu zomrel aj dôstojník menom Gírecs, ktorého pochovali s vojenskými poctami v Močenku. Cisárska armáda pod vedením Stahremberga získala v roku 1707 v okolí významné pozície - obsadili Šaľu, Sereď, Šintavu a Galantu. Cisárske vojská prezimovali na tomto území. V marci opäť obsadili Šaľu vojská Jána Bottyána. Rákócziho vojská sa znova pokúsili 16. septembra obsadiť Sered' a Eszterházyho vojská sa utáborili pri Dlhej nad Váhom a Šopomi. V júni 1708 si vojská Jána Bottyána vybudovali vojenský tábor pri Trnovci. V auguste 1708 utŕžili kuruci porážku od Heislerových vojsk. Po tejto bitke sa ešte stretávame s vojskami Jána Bottyána pri Šoporni. Jeho vojsko však v auguste Heisler porazil, a tak kurucké vojská museli toto územie opustiť.

O škodách, spôsobených vojskami Františka II. Rákócziho v Šali a na jej okolí sa dozvedáme zo zachovaného súpisu škôd, vyhotoveného na základe výpovedí richtárov a prísažnych jednotlivých obcí. Po povstaní Františka II. Rákócziho postihla Šaľu morová epidémia, ktorá prispela k ďalšiemu poklesu už vtedy málopočetného obyvateľstva.

 

Zdroj: L.Bukovszky, M.Gálová, J.Ižóf, H.Pokreis, V.Nováková: Šaľa (Mesto Šaľa 2004)

Kresba: Miroslav Shindler

Text spracoval Roman Hatala

  •