Ukradnutý mlynský kameň a prekliatie bosorkou

Šalianska rozprávka od Jozefa Sellyei Miškoviča

Za starých čias žili mlynári na brehu rieky, v blízkosti svojich mlynov. Voda z rieky poháňala veľké mlynské kolesá, os horného kolesa krútila vrchný mlynský kameň, spodný stál pevne. Dva kamene mleli pšeničné zrná na múku. Mlynári prirobili aj sítka, aby sa múka oddelila od otrúb.

Mlynár menom Vičák mal taký mlynský kameň, že mlel lepšiu múku od všetkých ostatných mlynov v okolí. Ľudia k nemu nosili viac pšenice na mletie, ako do hociktorého iného mlyna. Býval taký zvyk, že mlyny sa na zimu vytiahli z koryta rieky, na vysoký breh, aby ich ľad vo vode nerozlámal. Na zimu sa mlynári presťahovali do dediny. V takomto čase, v zime, sa stalo, že jeden mlynár, ktorého volali Mirjan, prišiel k opustenému mlynu na brehu rieky a tam vymenil svoj horší žarnov za lepší Vičákov. Na túto krádež sa vybral za hustého sneženia, aby ho nikto neuvidel. Na jar, keď sa spustili mlyny na vodu, už povestný, dobrý žarnov, ktorý pre kvalitnejšiu múku priťahoval všetkých bohatších sedliakov z okolia, bol v mlyne Mirjanovom. Od jari mlel Mirjan najlepšiu múku, k nemu nosili okolití sedliaci najviac obilia na mletie. Vičák neudal lupiča žandárom, pretože to nikdy nebolo zvykom, aby mlynár požiadal o pomoc pánov na súde, keď ho niekto okradol. Dokonca ani si nevzal žarnov naspäť. Ale vybral sa s pltníkmi na Liptov, a keď sa s nimi vrátil, postavil vo svojom mlyne dva ešte pevnejšie žarnovy. Na jeseň chodili znova k nemu všetci ľudia z okolia. O rok kúpil i susedov mlyn a aj do toho dal priviezť dobré tvrdé kamene. Odvtedy mlel v dvoch mlynoch, aby stíhal vykonávať pribúdajúcu prácu. Ale Mirjanovi sa predsa pomstil za to, že mu ukradol dobrý mlynský kameň. Šiel do dediny za Borišou Pallovou, o ktorej bolo známe, že si vie vždy poradiť. Táto bosorka prekliala lupiča Mirjana, pretože krádežou zneuctil poctivý cech mlynársky. Bosorka vyslovila prekliatie, pretože to bola taká žena, ktorá za každého oklamaného človeka učinila spravodlivosť vďaka svojim nadprirodzeným schopnostiam. Na jeseň Mirjan zomrel.

Po smrti ešte dva roky strašila jeho duša v okolí mlynov, na brehu rieky. Každú noc sa stonajúc túlal medzi tmavými kríkmi. Kto počas noci začul toto stonanie, prežehnal sa a s istotou tvrdil, že počul hlas nešťastníka, ktorý nesie nepredstaviteľne ťažké bremeno a nemôže sa ho zbaviť, môže pod ním len stonať. Ustavične sa vypytuje svojich neviditeľných prenasledovateľov:

- Kam to mám dať, kde to mám položiť?

Mlynári, ktorí v lete žili pri rieke a najčastejšie počuli stonanie, vedeli, že ukradnutý mlynský kameň nosí na pleciach a nevie sa tej ťarchy zbaviť. Nikto mu nepomohol, ani radou, ani modlitbou, ani posvätenou sviecou, ktorú by tri noci za sebou zapálil nad jeho hrobom, aby ho už nemohla bosorka privolať spod zeme. Ľudia dobrej vôle nepomohli navracajúcej sa duši, lebo podľa mlynárskych mravov má byť vinník potrestaný. Na voňavom pelechu v lese, počas letnej noci, spal jeden žobrák pod kríčkami. Strašidelný hlas, rýchle dupotanie nôh a bolestné stonanie prebudili spiaceho žobráka okolo polnoci. A práve on sa stal vysloboditeľom nepokojnej duše, keďže nič netušil o kliatbe. Ani nevedel, že počuje hlas mŕtveho:

- Ach, kam to mám dať, kde to mám položiť?

Žobrák mu jednoducho poradil:

- Daj to tam, odkiaľ si to vzal.

V tej chvíli nastalo v lese ticho. Potom bolo počuť hrmot, ako keď niekto položí ťažké bremeno, až sa zem zatriasla. Od tej noci už strašidelné hlasy nikto nepočul na brehu rieky, v okolí mlynov, pretože Mirjan na žobrákovu radu zhodil kameň z pleca a pobral sa naspäť do hrobu, aby tam čakal v pokoji na deň zmŕtvychvstania. Keby som chcel počuť ten hrmot, musel by som vtedy žiť. Teraz sa už len z rozprávania starenky dozvedám o poslednej rozprávke o bosorkách.

Zdroj: Jozef Sellyei - Miškovič: Obrázky z rodného kraja (Mesto Šaľa 2004)

Preložila Veronika Nováková ml.

Kresba: Miroslav Schindler

Text spracoval Roman Hatala