Domov   >  Kultúra
publikované: 21.12.2021 - 09:30  //  aktualizácia: 21.12.2021 - 09:56  //  zobrazené: 2882

Šaliansky Kolumbus oboplával svet

Mnohí ho poznajú ako stredoškolského učiteľa alebo ako mestského poslanca. Málokto však vie, že svojou loďou si pozrel celý svet. Jozef Varsányi oboplával svet loďou, ktorej dal meno po svojej manželke. Väčšinu nezabudnuteľných zážitkov sa pokúsil zachytiť v knižke Štvrťstoročie na moriach a oceánoch.

Na moria ho prvýkrát zlákal priateľ v roku 1970, ktorý študoval na námornej škole v Poľsku. Z „pozvania“ zostal najskôr prekvapený, veď more dovtedy nevidel. Po viac ako 20-tich rokoch nabral dostatok odvahy a v roku 1993 vyrazil za dvojročným dobrodružstvom. „Najväčším problémom bolo nájsť posádku na také dlhé obdobie plavby. Mnohí mali záujem, ale každého odrádzala dĺžka plavby. Vystrojiť jachtu na takú dlhú plavbu v tej dobe u nás bolo prakticky nemožné. Neboli prístroje, navigácia, satelity, mapy, plachty, prosto nič, všetko sme museli doniesť z Poľska,“ píše Jozef Varsányi vo svojej novej knižke. Lúčenie sa s rodinou nebolo ľahké. Aby aspoň symbolicky bola manželka s ním, loď pomenoval Zuzana. Komunikácia v tom čase nebola jednoduchá. „V každom prístave sme dali päť dolárov na pošte, dali nám za to taký žetón a mohli sme telefonovať päť minúť, viac nie. Vždy sme sa tešili na prístavy, aby sme mohli domov zavolať,“ spomína Jozef Varsányi. Na časť cesty sa podarilo manželke s 13 a 15-ročným synom pridať k nemu. Cesta pre nich sa však nedopadla úplne šťastne, syn Zoltán skončil v Istambule v nemocnici so zápalom slepého čreva. „Polomŕtveho som ho niesol na rukách do nemocnice. Okamžite ho operovali, ja som ale musel ísť ďalej. Tak manželka s deťmi bývali ešte týždeň u kamaráta v Istambule. Ale perličkou bolo, že syn Zoltán ležal v tej nemocnici, na rukách mal menovku a tam nemal napísané Zoltán, ale Sultán. Sestričky ho chodili pozerať, že pozrite, tam je ten Sultán,“ dodal s úsmevom Jozef Varsányi.

Z pohľadu plavby si spomína na najťažšie chvíle pri prieplave Torres, medzi Austráliou a Novou Guineou. „Je tam veľmi plytké more, veľa korálov. Tam, keď ste nemali pilota, neprešli ste. To je ten, ktorý vás sprevádza a pozná to tam. Ale my sme prešli bez pilota, To bol najväčší jachtársky výkon,“ opisuje autor. Naopak najkrajšou spomienkou je pre neho Fidži, koralové útesy opisuje ako pozemný raj. Veľa suvenírov a darčekov si ale so sebou z ciest nepriniesol. Na konci cesty im totiž Ukrajinci vykradli loď.

Knihu pokrstil autor s primátorom Šale, ktorého požiadal, aby sa stal krstným otcom publikácie. „Bez strachu a s vierou vo vlastné schopnosti a vlastné sily na lodi, ktorú si sám vyrobil. Postavil sa odvahou a odhodlaním prírode. Množstvo emócií, príhod a dobrodružstiev, ktoré si z tejto cesty priniesol sú spleťou odvahy, strachu, smútku, ale aj víťazstva a radosti, zhmotnené do 240 strán knižky. Dnes ju pokrstíme,“ povedal primátor mesta Jozef Belický, ktorý sám knihu prečítal. Knihu krstili morskou vodou, ktorú priniesol Šaľan pre moreplavca vo fľaške.

Jeho cesta okolo sveta nezostala bez povšimnutia, jeho dobrodružnú cestu sprevádzali kamery Slovenskej televízie, k dispozícii mal on a jeho posádka 8 kilometrov filmu. Dokumenty vysielali ešte niekoľko rokov po ukončení „misie“, niekedy aj v súčasnosti. V roku 1995 získal ocenenie Jachtár roka.

 

Publikácia mohla uzrieť svetlo sveta aj vďaka mestu Šaľa a spoločnostiam Menert, spol. s.r.o., Stavmat stavebniny a Midea Slovakia Šurany.

(ek)