Kráľ Rudolf II. 19. mája 1586 daroval okrem iného aj panstvo Šaľa jezuitom na účely zriadenia kolégia, ktoré malo slúžiť pre výchovu a vzdelávanie rehoľného kňazského dorastu. V roku 1598 sa do Šale presťahovalo kolégium z Kláštora pod Znievom spolu so strednou školou, profesormi, žiakmi a školskými zariadeniami. Študenti boli spočiatku ubytovaní v miestnych šľachtických domoch. V roku 1604 sa slávnostne položil základný kameň nového kolégia. Na jeho stavbe pracovali talianski stavitelia. Projekty navrhol Jozef Brizio, na stavbe pracovali Ján Camillus, Mikuláš Malcrida, Ambróz Bernardinus a Mikuláš Dietrich. Už v čase položenia základného kameňa bola kolégiu odovzdaná knižnica. Či bola samostatnou stavbou alebo bola súčasťou komplexu budovy kolégia, pramene nespomínajú. Prvým rektorom kolégia bol Alfonz Carillo, ktorého v tejto funkcii vystriedal Alexander Dobokai. V roku 1601 tu pôsobilo päť pátrov, päť magistrov a štyria rehoľní bratia. Študovalo tu vyše 400 žiakov a medzi vyučujúcimi, i keď krátku dobu v rokoch 1601 a 1602, bol aj Peter Pázmaň, neskorší ostrihomský arcibiskup, zakladateľ Trnavskej univerzity, známy filozof, určujúca postava uhorských dejín 17. storočia. V roku 1602 malo kolégium už 17 vyučujúcich, no v tomto roku bola jeho činnosť v dôsledku morovej epidémie prerušená. Študenti sa vrátili až v roku 1603. Medzi významných študentov šalianskeho kolégia patrí Mikuláš Esterházi, ktorý sa narodil v Galante v roku 1582. Rodičia ho dali študovať do kolégia v Šali, kde ako 19-ročný konvertoval. Manželstvom získal významné imanie, do ktorého patrili aj majetky po Turzovcoch. Od roku 1625 bol aj veliteľom novozámockej pevnosti, ktorá bola protitureckou baštou, a v rokoch 1625 – 1645 bol palatínom, najvyšším krajinským hodnostárom v Uhorsku.

V roku 1605 malo kolégium už 21 vyučujúcich, no do sľubného rozvoja zasiahlo povstanie Štefana Bočkaja, ktorý vyhnal jezuitov nielen z kaštieľa, ale aj z celého okolia. V roku 1606 bol prijatý zákon, ktorý zakázal jezuitom vlastniť majetky. Pápež Pavol V. sa v listine zo 6. novembra 1609, ktorú adresoval kráľovi Matejovi II., prihováral za obnovenie vzdelávacích zariadení, medzi nimi doslovne aj za šalianske kolégium. Majiteľom kaštieľa sa stal ostrihomský arcibiskup. V roku 1622 napísal ostrihomský arcibiskup Peter Pázmaň domový poriadok pre svoj dvor v Šali. Je to dôkaz, že budova niekdajšieho kolégia bola dobudovaná na kaštieľ. Pôdorys budovy z tohto obdobia nie je známy. Zachoval sa až pôdorys zo šesťdesiatych rokov 17. storočia, keď budova slúžila aj na obranné účely. Peter Pázmaň zariadil, aby dôchodky zo šalianskych majetkov boli odovzdané pre školy, kolégiá a od roku 1635 pre novozriadenú univerzitu v Trnave. V rokoch 1650 – 1663 fungovala v kaštieli škola, ktorá mala viac ako 100 žiakov. Medzi učiteľmi nachádzame také známe mená ako Andrej Banko, Michal Becaria, Michal Lučic, Ján Vášárheji, Filip Kausich, František Galgóci, František Vysočáni a Jakub Fáber. Až do roku 1635 sa v budove nachádzala aj veľmi vzácna knižnica, ktorá sa stala súčasťou novozriadenej univerzitnej knižnice v Trnave.

Turci už od roku 1529 ohrozovali celé územie dnešného južného Slovenska a aj Šaľu viackrát vyplienili. Obzvlášť vážnou sa stala situácia po páde Nových Zámkov v roku 1663. Uvedomujúc si nebezpečenstvo tejto situácie, začalo sa s budovaním nového pevnostného systému aj na území dnešného západného Slovenska, a tak nariadil kráľ Leopold I. v roku 1665 postaviť pri Váhu v Šali vojenskú pevnosť. Na pláne tejto pevnosti je zakreslená cesta označená ako „cesta k jezuitskému kaštieľu“. Z toho je jasné, že kaštieľ v Šali bol v tomto období využívaný rehoľou jezuitov. Ustavičné turecké nebezpečenstvo sa ukončilo oslobodením Nových Zámkov v roku 1685. Po zrušení jezuitskej rehole prešlo celé panstvo v roku 1774 do majetku kráľovskej komory a stalo sa majetkom verejných základín. Dňom 1. decembra 1793 začala v budove kaštieľa činnosť Prefektúra verejnozákladinných majetkov dištriktu Šaľa, ktorého prvým prefektom sa stal Juraj Pongrác. Umiestnenie tohto úradu, ku ktorému patrilo 27 hospodárskych celkov rozprestierajúcich sa prevažne na území západného Slovenska (napr. panstvo Diósek, Veľký Máger, Marianka, Vrakúň, Mária Čalád, Boleráz), si vyžiadalo dôkladnú rekonštrukciu objektu, opravu strechy, opevnenie múrov a boli rozšírené aj pivničné priestory. Pôvodne mala pivnica kapacitu na 2160 okovov (1 okov = 60 litrov) vína, po rozšírení tu bolo možné umiestniť 4974 okovov vína. Upravili sa aj všetky obytné priestory. Zo zachovaných plánov vieme, že na prízemí sa nachádzal úrad správcu majetkov, byt hospodárskeho úradníka, miestnosť pre služobníctvo, knižnica, sklady dreva a byt strážcov veží, na poschodí bol umiestnený byt kancelistu, izba pisára, celá severná strana bola vyhradená pre byt prefekta a v prednej časti budovy na poschodí bol umiestnený archív a hosťovské izby. Vykurovanie miestností bolo realizované murovanými kachľami, do ktorých sa nakladalo z otvorených chodieb.

V dvadsiatych rokoch 19. storočia pod vedením staviteľa šalianskeho kostola Juraja Schwartza bola urobená ďalšia rekonštrukcia kaštieľa. Byty, ktoré sa nachádzali v budove už v štyridsiatych rokoch minulého storočia, sa prenajímali a tak medzi jeho obyvateľmi nachádzame inžinierov, staviteľov železničnej trate Viedeň – Budapešť. Po vzniku Československej republiky tu boli naďalej úrady správy verejných základín, ale aj žandárska stanica, väznica, škola a, samozrejme, byty rôznych úradníkov. Aj v medzivojnovom období tu bol naďalej umiestnený archív zrušených verejných základín z Bratislavy a Banskej Bystrice. Jednotlivé oblastné úrady verejných správ už od roku 1793 zasielali do tunajšieho archívu svoje staršie písomnosti, ktoré tu zostali až do roku 1938, keď bol archív po Viedenskej arbitráži prenesený do kaštieľa lesného revíru v Necpaloch, potom do kaštieľa v Radvani, odkiaľ sa dostal do Štátneho ústredného archívu v Bratislave.

Po II. svetovej vojne, keď došlo k znárodneniu majetkov verejných základín, zostala budova bez funkcie a začal sa jej rapídny úpadok. Boli tu umiestnené núdzové byty a rôzne dielne. Začiatkom šesťdesiatych rokov 20. storočia bola úplne v dezolátnom stave. S rekonštrukciou sa začalo v roku 1963, keď opravili strechu. Oprava sa uskutočnila veľmi pomaly a bola dokončená až v roku 1974 ministerstvom vnútra.

Ďalšia veľká rekonštrukcia budovy kaštieľa sa uskutočnila v dvoch etapách medzi rokmi 1998 – 2008, pričom záverečná fáza rekonštrukcie stále čaká na svoje ukončenie. Po opustení časti budovy kaštieľa Štátnym oblastným archívom v Nitre v roku 1996 boli vyprázdnené priestory v dezolátnom stave, bola narušená statika budovy, prepadnutý strop a zničená kanalizácia. Prvá etapa rekonštrukcie budovy v tom čase už Štátneho okresného archívu v Šali sa po dlhých prieťahoch začala v roku 1998 a bola ukončená v roku 2002 pod vedením Okresného úradu v Šali, na ktorého v roku 1996 prešla zriaďovateľská povinnosť. Opravená bola však len štvrtina budovy. Druhá etapa rekonštrukcie sa uskutočnila v rokoch 2005 – 2008 už pod vedením ministerstva vnútra, keďže zriaďovateľská povinnosť vtedy už Štátneho archívu v Bratislave – pobočka Šaľa prešla na ministerstvo. Napriek tomu, že rekonštrukcia objektu nebola dodnes ukončená, sa po získaní regálovej techniky do sídelného objektu archívu v Šali v roku 2010 podstatne zlepšilo uloženie časti archívnych dokumentov. Rekonštrukcia budovy kaštieľa sa od roku 1998 mohla uskutočniť len vďaka obetavému prístupu riaditeľky Veroniky Novákovej a celého pracovného kolektívu.

Zdroj: Mgr. Klaudia Bugyinszká, Mgr. Jozef Meliš, PhD., Mgr. Monika Mikleová, PhDr. Veronika Nováková, PhD.: Štátny archív v Nitre, pracovisko Archív Šaľa - Informatívny sprievodca (Šaľa 2020)

Foto: Focesa, Maďarský krajinský archív, archív mesta Šaľa

Text spracoval Roman Hatala

• Všetko
• Fotografie
• Videá
• Odkazy

• 
• 
• 
• 
•