Povodne v Šali a skrotenie Váhu

Povodne v Šali a Vodoregulačné družstvo na skrotenie Váhu

Povodne

Váh bol požehnaním aj nešťastím pre Šaľanov. Rieka dlhá 433 km prameni vo Vysokých Tatrách a v Nízkych Tatrách. Ako Biely a Čierny Váh sa pri Kráľovej Lehote spája do jedného toku. Ten sa pri Kolárove spája s Malým Dunajom a ako Váh sa pri Komárne vlieva do Dunaja. Následkom veľkého prevýšenia má prudký spád ešte aj na dolnom toku. Koryto rieky sa vinie od Serede ku Šali mnohými meandrami pri prirodzenom spáde 12 metrov. Rieka nemala ochranné násypy a keď aj nejaké mala, neboli dostačujúce, aby vydržali prudký tok vody a zniesli tlak rozvodneného živlu. Nebolo hádam jedného roku, aby sa voda nejakým spôsobom nerozlievala po chotároch.

Prvým záznamom o veľkej povodni je zápis z farskej kroniky - Liber memorabilium Parochiae Sellye - z roku 1568. Od tohoto dátumu do roku 1950 bolo v Šali asi 80 povodní, zátop a podmokov. Neboli to len povodne, zapríčinené povrchovými vodami, ale hlavne v poslednom čase zapríčinené vystúpením spodných vôd, priesakom cez násypy a tlakom zvýšenej hladiny vodných más na podložie, ktoré je nepriepustné. Tieto nemali katastrofický priebeh, ale zato škody spôsobené na poľnohospodárskych kultúrach boli vždy veľké.

Z ročenky Acta Jesuitarum Coll.Tyrnaviensis z roku 1656 vieme, že veľká voda sa privalila razom a nečakane. Vzala brehy preliala sa do mesta a zničila najväčšiu ulicu zvanú Merítő utca. Vzala mnoho domov a zmenila aj koryto a obraz intravilánu, čo malo za následok ešte aj spor mesta s Večanmi pre odrezanú pôdu.

Mapa meandrov rieky Váh s projektovanou reguláciou od Ónyu po Kráľovú. Meandre zapríčiňovali každoročné záplavy mesta Šaľa. Z osobného archívu Mikuláša Poláka, Frankfurt n/Mohanom.

Váh sa vylieval veľmi často, pretože vodné zrážky na Hornom a Strednom Považí sa s veľkou rýchlosťou dostali na Juhoslovenskú nížinu. Voda sa prelievala z koryta už od Šintavy až po Šaľu. Nešťastie prišlo nečakane a neohlásene. Nebola zriadená nijaká hlásna telefónna služba. A voda prišla obyčajne v noci. Brala domy, poživeň, chlievy, úrodu z poľa. Ľudia vyrušení zo spánku len "v košeli-gacách" si zachraňovali holé životy pred dravým prúdom vody. Pri pozornejšom sledovaní horizontálneho priečneho profilu šalianskeho intravilánu nájdeme ešte aj dnes stopy vo forme hlbokých jám, výmoľov a močarín, ktoré voda po povodni zanechala. Najväčším výmoľom je Dudváh, kde sa to obyčajne začalo. Tak to bolo aj v roku 1656. Prvé násypy sa začali budovať v roku 1769. Boli síce len dve siahy vysoké, ale dávali pocit istoty a bezpečnosti, aj keď pri najbližšej povodni sa voda preliala cez korunu a aj ich odniesla. Povodňový režim nebol pravidelný. Jeho frekvenciu možno ustáliť ako priemernú 5 ročnú periodu veľkých povodni.

Najväčšia bola v roku 1813. V letných mesiacoch po veľkej horúčave na Hornom Považí v celom priestore Vysokých a Nízkych Tatier v dňoch 24., 25. a 26. augusta výdatne pršalo celých 56 hodín, čo je celkom tri dni a dve noci neprestajného dažďa. Pretože bol dážď teplý, roztápali sa aj vysokohorské snehy a ľadovce. V dôsledku zemetrasenia boli zaznačené aj zosuvy pôdy v údolí Váhu. Prietok vody na dolnom toku rieky podľa odborníkov bol asi 3000 m/sec. Rozvodnená bola Orava, Váh, Kysuca a všetky prítoky, takže voda stúpla až do výšky 6 metrov nad normálu hladiny.

Povodie Váhu nemalo nikde zvýšené hrádze dostatočne vysoké na toto enormné množstvo vody. Táto sa rozliala po šírom okolí a znamenala katastrofu. A takou aj bola. Na Považí si vyžiadala 287 ľudských životov. O celkovej katastrofe hovorí aj zistená materiálna škoda, ktorá okrem ľudských životov bola vyčíslená takto: uhynutý dobytok v hodnote 161.139 zlatých, obilie (hotová úroda) 1.054.080 zlatých, odplavené krmivo 564.687 zlatých, škoda na majetku (domy a zariad.) 339.443 zlatých, zničená orná pôda 519.558 zlatých, spolu 4.638.898 zlatých.

V Nitrianskej stolici boli škody vyčíslené sumou 1.346.239 zlatých. Zahynulo 34 ľudí. Keďže ani samotná Šaľa nemala hrádze a horizontálny sklon profilu sa zvažuje na pravú stranu rieky, je nesporné, že obce Kráľová a Šaľa utrpeli tie najväčšie škody.

Veľmi ťažké boli aj roky 1883, 1884, 1885, 1886, keď neustále každým rokom prišla veľká povodeň v stálom slede za sebou. Obyvatelia utrpeli veľké škody na majetkoch. Váh tiekol už kadiaľ sa mu zachcelo. Po celom intraviláne voda zanechávala zvyšky v močarinách v Žihárci, Pri mlyne, v Pošváni, v Tehelni, za kaštieľom, vo Špendlovej jame a Svinskom jarku. Obyvatelia žiadali vrchnostenské úrady o pomoc, ktorá neprichádzala. Musel prísť ešte rok 1888.

V predošlý rok na zimu prišli kruté mrazy a rieky pevne zamrzli. V zime pribudlo hodne snehu. V marci prišlo razom k veľkému otepleniu. Roztopený sneh a ľadochod zapríčinili zase jednu z veľkých záplav. Poniže Hetmína vo veľkej zákrute a v úzkom koryte sa ľady vzpriečili a vytvorili zátarasu, bariéru, takže voda nemohla odtekal. Hladina rýchlo stúpala. Malé a slabé násypy nevydržali silný tlak vody. Táto na niekoľkých miestach pretrhla hrádze a zaplavila chotár až po Malý Dunaj.

Z osobného archívu Mikuláša Poláka, Frankfurt n/Mohanom.

Pod vodu sa dostalo 30 tisíc katastrálnych jutár zeme. V tomto roku sa už aj uhorská vláda začala zaoberať povodňovou situáciou a na základe vodného zákona sa začali organizovať a budovať družstvá na ochranu majetku pred vodným živlom. Len pri poslednej povodni bolo zaplavených 22 tisíc katastrálnych jutár poľnohospodárskej pôdy a zahynulo vyše 200 kusov dobytka.

V roku 1894, kedy sa už dokončievali práce na vybudovaní násypov, prišla ešte posledná skúška. Po prudkých dažďoch sa 87 km dlhá novovybudovaná hrádza podrobila prvej skúške, keď 18. júla naplnila voda celé koryto až po korunu od Siladíc po Kolárovo a novonavozená hrádza presiaknutá naskrz vodou nevydržala a pri Únovciach v katastrálnom území Kráľová pretrhla násyp a zaplavila 15 obcí a 32 tisíc katastrálnych jutár zeme. Na pomoc prišlo vojsko a za prítomnosti ministra vnútra, hlavného župana a vládneho komisára z Nitry a Bratislavy sa konali záchranné práce. Výška hladiny v Šali na vodočte dosiahla 600 cm, čo bola najvyššia voda v Šali.

Oprava zničených hrádzi trvala ešte tri roky a stála celkom 30 tisíc zlatých. Váh sa však nevzdal tak jednoducho. V roku 1903 dosiahol výšku 630 cm, a pretože výška násypov nezodpovedala tomuto stavu, zvýšili sa hrádze o jeden meter nad výšku hladiny z roku 1903. A táto je do dnes.

Ešte žijú niektorí pamätníci, ktorí spomínajú jednu z najstrašnejších povodní na Váhu v roku 1912. Nie tak škodami ako prežitými hrôzami. Po krátkej ale tuhej zime sa na Mateja (24. februára) pohli ľady. V Šali bol práve vo výstavbe nový cestný most. V koryte rieky boli natlčené pylóny ako pomocné zariadenie pri výstavbe. Na týchto pylónoch sa zastavil ľadochod. Kopy ľadu sa hromadili až po Kráľovú a do takej výšky, že ich bolo vidno až z Hlavnej ulice. Studená voda stúpala, ľady praskali. Ľud sa tri dni modlil v kostole za odvrátenie nešťastia. Aj vojenské jednotky sa snažili granátmi uvolniť zátarasu, ale márne. Až po troch dňoch napätia konštrukcia mostu povolila a ako zápalky ho ľady zmietli a uvolnili odtok vody.

Od postavenia vysokých násypov bolo ešte niekoľko veľkých povodní, keď voda dosahovala skoro po korunu, ale aj pri bezpečnostných opatreniach a pohotovosti všetkých občanov, nebolo potrebné previesť mimoriadne zásahy pre bezpečnosť obyvateľov.

Vodoregulačné družstvo

Katastrofálne povodne v Uhorsku s následnými obrovskými škodami neboli len v povodí Váhu. Hlavná ťarcha ležala na rieke Tisza a na Dunaji. Tisza sa rozlievala pravidelne každoročne po celej rovine a spôsobovala nesmierne škody. Uhorská vláda, aby odstránila príčiny záplav, schválila v roku 1885 takzvaný zákon, v ktorom podľa zák. článku XXIII. v paragrafe 70-120 nariaďuje na všetkých ohrozených úsekoch zorganizovať dobrovoľné alebo ex offo družstvá na ochranu pred povodňami. Podľa tohto zákona bol povinný každý majiteľ pozemku byť členom družstva a platiť vodné poplatky (ártéri adó). Vodné poplatky sa vyrubovali podľa množstva (výmery) pôdy a podľa hospodárskeho výnosu a platili sa povinne spolu s ostatnými daňami.

Po katastrofálnej povodni v Šali v roku 1888 už ani Uhorská vláda nečakala na dobrovoľné založenie družstva proti zátopám, ktoré sa vlieklo už niekoľko rokov, ale na základe vodného zákona z roku 1885 a výnosom ministerstva dopravy c. 10786/88 z úradnej moci založila Družstvo proti zátopám a vnútorným vodám na pravom brehu Váhu v Šali - (A Vágjobbparti ármentesítö és belvízlevezetö társulat Vágsellyén). Za komisára družstva bol vládou vymenovaný bývalý nitriansky župan a štátny tajomník ministerstva vnútra Július Szalavský. Vykonal všetky prípravné práce. Zabezpečil projektovú dokumentáciu, súpis a kataster inundačného územia, finančné krytie investičných nákladov ako aj prevádzkové náklady hotového diela s prevádzkovými zariadeniami.

Budova Vodoregulačného družstva v Šali (teraz budova ZUŠ Šaľa na Hlavnej ulici)

Keďže Váh preteká na dolnom toku územím troch žúp - Bratislava, Nitra, Komárno - boli všetky ich obce, ktorých kataster zasahoval do inundačného pásma rieky Váhu, v zmysle výnosu ministerstva dopravy povinné stať sa členmi družstva. Všetkých obcí patriacich pod toto nariadenie bolo do roku 1937 celkom 65 a v nich bolo zdanených 93.306 katastrálnych jutár. Vodoregulačné príspevky povinne platili všetci majitelia pôdy bez výnimky každoročne platením daní. Okrem týchto príspevkov bolo družstvo dotované alikvotnou sumou časti pozemkovej dane, vyčlenenej na tento účel. Z finančných prostriedkov sa začali práce na vymeriavaní a budovaní ochranných hrádzi pod vedením prvého inžiniera a riaditeľa družstva Inž. Žigmunda Szentiványiho.

Na zabezpečovaní všetkých technických prác na 50 kilometrovom úseku sa podieľalo 7 technicko-hospodárskych pracovníkov. Hrádze sa začali budovať podľa vyhotovenej dokumentácie od roku 1891 do roku 1893. Na tejto gigantickej práci bez akejkoľvek mechanizácie pracovalo viac tisíc ľudi zo širokého okolia ručne. Boli to robotnici, ktorí na fúrikoch navážali zeminu (kubikoši), a množstvo furmanských povozov. Práce pokračovali tak usilovne, že za tri roky boli hrubé práce ukončené na úseku Siladice-Neded, Počas budovania hrádzí sa urobili aj projektované úpravy toku, kde to bolo z hľadiska ekologického a ekonomického potrebné a výhodné.

Projektová úloha si vyžiadala vyrovnanie koryta rieky tak, aby tok mal čo najmenej zákrut. Za železničným mostom sa pred úpravou rieka vždy viac a viac zarezávala do ľavého brehu pri Trnovci, kde vytvárala nežiadúci a nebezpečný meander, ktorý ohrozoval obce. Bolo preto potrebné pre záchranu Trnovca odviest' vody Váhu iným smerom. Od železničného mosta priamym smerom na Hetmín sa prekopalo nové koryto Váhu v dĺžke 1,5 km, čim vznikol medzi starým a novým korytom ostrov, ktorý Šaľania pomenovali Amerikou. V Amerike zostalo 135 ha všetkej pôdy, asi tri km lužného urbárskeho lesa vo výmere 52 ha. Prístup do Ameriky bol vyriešený prievozom - kompou. Dnes je už staré koryto Váhu pod Trnovcom zanesené a kus pekného lesa bolo vyčlenené na vybudovanie struskoviska pre odpad z Dusla.

Ochranné hrádze pri Váhu boli budované už s bezpečnostným koeficientom. Šírka hrádze je v päte 20 metrov, v korune 3,5 metra a výska 6 metrov. Ešte pred finálnou úpravou v roku 1894 pri nedokončených prácach, ako na protiveň, prišla ešte jedna nebezpečná povodeň (posledná), ktorá zaplavila aj časť Galanty a všetky obce až po Kolárovo medzi Váhom a Malým Dunajom. Ale družstvo aj túto kalamitu zvládlo. Súčasne s budovaním hrádzi bola postavená aj administratívna budova Vodoregulačného družstva v Šali (teraz budova ZUŠ Šaľa na Hlavnej ulici), ktorá stojí dodnes.

Od samých začiatkov jestvovania sa budovali a aj budujú prevádzkové jednotky, objekty, hrádzové a strážne domky, prečerpávacie stanice. Previedli sa aj úpravy malých vodných tokov a vnútorných vôd, ako aj množstvo kanálov na odvodnenie poľnohospodárskych pozemkov na obidvoch stranách rieky. Na ľavej strane sú vnútorné vody prevedené do koryta Váhu otvoreným odpadom s priamym zaústením do rieky cez hrádzový priepust. Na pravej strane bola vybudovaná širokoplošná sústava odvodňovacích kanálov zaústených cez čerpaciu stanicu v Kráľovom Brode do Čiernej Vody.

Nie menej dôležitá bola aj práca na stabilizácii koryta rieky technickým zásahom do priameho toku prúdnice úpravou pobrežných stavieb a spevnení, čím sa zabránilo podomieľaniu a odnášaniu brehov. Aj keď sa povodniam úplne vyhnúť nemožno, celé toto dielo vybudované na záchranu husto osídleného územia odstránilo bezprostredný pocit strachu a neistoty tunajšieho obyvateľstva. Prinieslo pokoj do života a práce ľudí na úrodnej a žírnej šalianskej rovine.

O význame vodoregulačného družstva najlepšie hovori jeho činnosť za poslednú storočnicu. Podľa záverečného účtu z roku 1937 bol príjem 3.352.985,- Kčs a výdavok 2.057.335,- Kčs. Len samotné vodoregulačné poplatky za uvedený rok činili 1.094.048,- Kčs. Dnes je celý vodný systém rieky Váhu pod kontrolou Povodia Váhu Piešťany, závod Šaľa.

Text spracoval Roman Hatala