VRÁTENÁ IDENTITA
Ako tínedžer som sa nikdy nezamýšľal nad tým či má Šaľa to, čomu sa vraví „duša mesta“. To, že tomu tak skutočne je, som zistil až v roku 1992. Dovtedy som netušil, že pred kostolom kedysi stálo umelecké dielo s neobyčajným príbehom. Dielo, ktoré bolo pre generácie Šaľanov symbolom viery, vďaky i ochrany. Po likvidačnej dopravnej nehode v roku 1974 sa na dlhých osemnásť rokov vytratilo z centra mesta. Zostali z neho iba polámaní svätí a ruiny.
Tento príspevok je pocta Šaľanovi Imrichovi Szabóovi a jeho pomocníkovi Tiborovi Szatmárovi z Kráľovej nad Váhom. Mužom, ktorí pred štvrťstoročím vrátili mestu tvár.
Súsošie Najsvätejšej Trojice uzrelo svetlo sveta po druhý raz 13.septembra 1992 (video na konci článku). Bola nedeľa a Šaľania slávili hody. Pripomeňme si ale pekne po poriadku všetky historické udalosti, ktoré tomuto dňu predchádzali. Príbeh súsošia je veľmi pútavý a viaže na seba množstvo ľudských osudov. Všetko sa začalo v roku 1886.
GUĽOVÝ BLESK
4.júla 1886 sa mestom prehnala silná letná búrka. Počas bohoslužby vletel do chrámu sv. Margity Antiochijskej guľový blesk. V kostole sa nachádzalo množstvo veriacich, vrátane detí. V dokumentoch, ktoré boli objavené v súsoší sa uvádza, že sa tak stalo, keď práve odznieval zborový spev trojičnej antifóny* „Zdravas Kráľovná“. V tom momente bolo v kostole počuť organovú hudbu a záverečné slová „A nám Ježiša, ktorý je požehnaný – plod života tvojho – tam vo večnosti ukáž“.
perokresba: Mgr.art.Miroslav Regitko, 2017
Guľový blesk vletel dnu cez klenbu sanktuária **, potom sa presúval po pozlátenom ráme oltárneho obrazu, ktorý roztavil. Následne odštiepil kus epištolovej časti hlavného oltára a pred oltárom sv. Jozefa s obrovským rachotom explodoval. V radoch tam stáli chlapci a dievčatá. Výbuch spôsobil panický strach. Kostol sa naplnil prachom a sírovým smradom. Nikomu sa však našťastie nič nestalo. Hodiny na veži ukazovali 15 hodín a 20 minút. Zvonárom vypadli z rúk povrazy – píše sa v pamätnom dokumente.
Na počesť udalostí zo 4.7.1886 - Fotokópia Zakladajúcej listiny
Práve pre nezvyčajnosť takéhoto prírodného úkazu, môžeme udalosť považovať za veľmi symbolickú, až mystickú. Aká je pravdepodobnosť, že počas bohoslužby vletí do kostola guľový blesk? To, že sa tak udialo je však neodškriepiteľný fakt. Explózia mohla mať fatálne následky. Prítomní boli vďační, že prežili. Pre Šaľanov to bol bezpochyby mimoriadny jav, ktorý ovplyvnil aj následné udalosti.
SYMBOL VIERY, VĎAKY A OCHRANY
Na znak vďaky sa veriaci rozhodli postaviť pred kostolom sochu. Obyvatelia Šale nad Váhom, z vlastných prostriedkov, vyzbierali počas deväť rokov trvajúcej zbierky takmer 5 000 zlatých forintov.
Zachované dokumenty - rodina Feketeházyovcov darovala na stavbu a údržbu 250 forintov, daľší dar je od manželov Záhoranszkych, zdroj: Štátny archív v Nitre - pracovisko Archív Šaľa
Autorom diela bol uznávaný sochár Johanes Rumpelmayer z Bratislavy. Kamenárske práce vykonal miestny magister J. Múdry. Na dekorovaných podstavcoch stoja štyri postavy svätcov. Konkrétne sú to sochy sv.Imricha, sv. Štefana, sv.Margity a sv.Alžbety. V popredí je socha Panny Márie. Stĺp je ukončený korintskou hlavicou. Na jej vrchole sa vynímajú postavy svätého Otca i Syna a nad nimi je umiestnený symbol Ducha Svätého. Posviacka sa konala 15.júla 1895. Súsošie požehnal na sviatok Rozoslania apoštolov János Jakab, obvodný dekan zo Žihárca. Šaľania sa zomkli a svojim deťom nechali v centre mesta odkaz vďaky a spolupatričnosti. Súsošie sa stalo dušou a dominantou mesta. Až do roku 1974.
Dobová fotografia pôvodného súsošia, zdroj: Jozef Javurek
SKAZA
Po necelých 79 rokoch do pamiatky narazil nákladiak. Stalo sa to 14.marca 1974. Profesionálny vodič nevybral zákrutu. Policajná dychová skúška aj odhalila prečo. Spis už v archívoch Ministerstva vnútra SR nie je, pretože bol (v rámci predpisov) skartovaný v roku 1994. Zachovali sa iba fragmenty z policajného denníka vyšetrovaných spisov. Vodiča (zo Šale) septembri 1974 obžalovali a už v októbri ho Okresný súd v Galante odsúdil. Dostal polročný trest a zákaz šoférovať všetky motorové vozidlá na tri roky. Okrem toho mal podľa dochovaného záznamu uhradiť škodu vo výške 108 706 Kčs. Celkové škody spôsobené nehodou boli odhadnuté na takmer 200 000 Kčs.
Niektoré zdroje uvádzajú, že súsošie bolo zničené zámerne. To už ale asi nikto oficiálne nikdy nepotvrdí. V „Zámere na zrekonštruovanie Súsošia Najsvätejšej Trojice“ z januára 1992 je doslova uvedené: „V 70.rokoch 20.st., keď mal mesto Šaľu navštíviť vtedajší prezident Husák spolu s prezidentom NDR E. Honeckerom, sa súsošie v exponovanej časti mesta stalo nežiaduce a na základe rozhodnutia miestnych straníckych a štátnych činiteľov bolo nešetrným spôsobom deštruované.“ Zámer bol vypracovaný v Trnave a jeho autorkou je B.Bartoňová. Či už je táto časť dokumentu konšpiračná alebo nie, je už dnes vlastne jedno. V tomto príbehu sú podstatnejšie zrody, než skaza. Výsledkom bolo, tak či onak, rozbité súsošie. Navyše, neopatrnou demontážou a odpratávaním z miesta nehody dostali zabrať aj tie kusy, ktoré ako – tak držali pohromade. Generácia Šaľanov, ktorá prišla na svet v tomto období (medzi nimi i ja) ani netušila, že sa narodila do mesta, ktorému chýba čosi podstatné – časť identity.
NOVÁ NÁDEJ
Po dopravnej nehode z marca 1974 ležali kusy polámanej skulptúry v kostolnej záhrade a v budove Technických služieb dlhých 17 rokov. Až do roku 1991. Mesto už malo v tej dobe vypracovanú projektovú štúdiu na jej rekonštrukciu. Náklady na opravu ale boli vyčíslené na milión korún, čo výrazne prekračovalo možnosti samosprávy. Nad reštaurovaním teda visel obrovský otáznik. Osud, ľudská vôľa a úcta k hodnotám zasiahli v pravý čas. Opravy pamiatky sa v hodine dvanástej ujali dvaja muži. Bez nároku na odmenu. Imrich Szabó a Tibor Szatmár.
DAR MESTU
Imrich Szabó postavil v meste takmer stovku domov, venoval sa aj rekonštrukčným prácam na šalianskych cirkevných pamiatkach. Zreštaurovanie Súsošia Najsvätejšej Trojice bral ako obrovskú výzvu a posolstvo. Zničenému objektu chcel vdýchnuť stratený život za každú cenu. Entuziazmus, ktorý ho poháňal čoskoro zdieľal aj jeho pomocník Tibor Szatmár. Predtým sa títo dvaja muži nepoznali. Súhra osudu však chcela, aby sa stretli a urobili veľkú vec. V Kráľovej nad Váhom v tej dobe nadšenci obnovovali spolok remeselníkov. "Pri tej príležitosti sme sa s pánom Szabóom streli prvý raz. Ja som sa venoval reštaurátorským prácam na zástavách a etnografii. Po čase za mnou prišiel s otázkou či mu pomôžem pri rekonštrukcii súsošia. Podali sme si ruky. Už vtedy sme do toho išli s vedomím, že to urobíme ako dar mestu." - vysvetľuje Tibor Szatmár. Súsošie však bolo v dezolátnom stave. Základy boli rozbité, sochám chýbali ruky, nohy, hlavy. „Rekonštrukcia začala v posledný možný okamih“ – dodáva. Niektoré časti boli zarastené machom, ten bol vo viacerých prípadoch vrastený až do hĺbky niekoľkých centimetrov. Iné kusy chýbali úplne. Ďalšie fragmenty boli nájdené až keď socha stála zrekonštruovaná a vysvätená. Takto sa napríklad našla pôvodná hlava zo sochy Panny Márie.
Imrich Szabó a Tibor Szatmár, 13.9.1992 (greb z videozáznamu Tibora Császára)
ĽUDSKÁ VÔĽA JE MOCNÁ
Do reštaurátorských prác sa pustili s obrovskou dávkou energie, no s rešpektom. "Musím sa priznať, že keď vysypali zvyšky súsošia na dvor Szabóovcov, trocha sme sa zľakli. Niektoré kusy sme vôbec nevedeli identifikovať" - opisuje Tibor Szatmár. Oboch nadšencov čakala mravčia práca. Rekonštrukcia začala študovaním pôvodného diela a zháňaním dobových fotografií. "Časti sôch sme vymodelovali nanovo. Museli sme vypočítať ťažiská každej z nich. Išlo aj o to, aby boli čo najpodobnejšie pôvodným.” – dodáva. Rekonštrukcia trvala približne rok a pol. Pre oboch bolo najsilnejším momentom, keď zreštaurovali prvú zo sôch. Bola to svätá Alžbeta a podľa Tibora Szatmára to na nich zapôsobilo veľmi motivačne. Nasledovala rekonštrukcia svätej Margity. Tešili sa z každého malého úspechu. Krok po kroku sa dielo začalo rysovať do definitívnej podoby. Oboch hnala túžba vrátiť Šaľanom to, čo im patrí – symbol mesta. Imrich Szabó so súsoším "žil" 24 hodín denne, keďže práce vykonávali v areáli jeho domu. Tibor Szatmár mu chodil pomáhať po práci, vo voľných chvíľach a počas víkendov. Ľudská vôľa zohrala pri tomto monumente opäť dôležitú rolu. Iba vďaka nej vstalo súsošie “z popola”.
Niektoré kusy súsošia boli rozbité na drobné časti
DOKUMENTY V SÚSOŠÍ
Pred inštalovaním opraveného súsošia sa stretávali s názormi, že by malo byť otočené a osadené o 90 stupňov smerom k mestskému úradu. S tým nesúhlasili. "Nie preto sme študovali klasicizmus, aby sme potom nedodržali jeho základné princípy. Aj vtedajší dekan uznal, že sme urobili dobre, keď sme dodržali pôvodnú líniu osí." - vysvetľuje Tibor Szatmár. Súsošie je totiž postavené v jednej línii s kostolným oltárom a aj pri stavbe základového podstavca na to museli brať ohľad. Majstri dokázali pre prácu zapáliť aj mnoho iných ľudí. Či už pri výrobe kovovej časti symbolu Ducha Svätého alebo pri kamenárskych a murárskych prácach.
Tibor Szatmár, 2017
Špecifickú rolu zohrali poľskí robotníci, ktorí v tom čase žili v Šali a pracovali pre Duslo. Pri inštalácii zrekonštruovaného súsošia pomáhali práve oni. Po autonehode v roku 1974 boli v útrobách súsošia nájdené historické dokumenty. Zakladajúca listina, vkladná knižka a hárky s podpismi darcov, ktorí prispeli na pôvodné súsošie (1895). Všetky listiny boli značne poškodené. Zreštauroval ich Šaľan Markus Gáll (†78). Nanovo boli uložené do špeciálnej kazety, zapečatené a opäť vložené do útrob súsošia.
Tibor Szatmár vkladá kazetu s dokumentami do súsošia, 1992, greb z videozáznamu Tibora Csaszára.
POSOLSTVO ĎALŠÍM GENERÁCIÁM
Slávnostná vysviacka diela sa uskutočnila pred štvrťstoročím. Bohoslužbu celebroval dekan Jozef Blaho. Presne 13.septembra 1992. Bola nedeľa a v Šali boli hody. V tom čase bol primátorom mesta Ing. Alexander Szabó, syn jedného z reštaurátorov.
Ing.Alexander Szabó, syn Imricha Szabóa, v roku 1992 bol primátorom Šale
“Spomínam si, že bolo nádherné počasie, na námestí stálo plno ľudí. Vo vzduchu bolo cítiť eufóriu, nadšenie z toho, že sa podarila veľká vec. Ľudia mali radosť.” – hovorí. Všetci zainteresovaní prežívali neopísateľné emócie. “Vtedy to bol pre mňa najkrajší pocit. Uvedomil som si, že ešte žijú ľudia, ktorí dokážu pre svoje mesto odovzdať nielen svoje zručnosti, vedomosti, ale aj srdce“ – dopĺňa exprimátora Tibor Szatmár. Je fantastické, že reštaurátorom sa z pôvodného súsošia podarilo uchovať 60 až 65 percent pôvodnej hmoty, vzhľadom na fakt, v akom dezolátnom stave bolo. “Otec bral rekonštrukciu súsošia ako svoje posolstvo pre ďalšie generácie Šaľanov. Uvedomoval si to, čo by sme si mali uvedomiť aj my. Vedel odkiaľ pochádza, čo sú skutočné hodnoty a k čomu treba mať úctu. Ja som sa na to vtedy pozeral s obdivom a mám voči tomu veľký rešpekt aj dnes. Myslím si, že to bola jedna z najdôležitejších vecí tej doby.” – hovorí Ing. Alexander Szabó. „Bol to človek s obrovským srdcom“ – dodáva Tibor Szatmár.
Pozrite si krátky klip z 13.9.1992. Šaľan Tibor Császar vyhotovil takmer dvojhodinový dobový videozáznam.
PÔVODNÝCH SVÄTÝCH VYMENILI ZA KÓPIE
Pre úplnú faktografiu je nutné uviesť, že po ďalších 18-tich rokoch zabezpečilo mesto odborné zreštaurovanie súsošia, ktoré zrealizovalo vo viacerých etapách. Vplyv poveternostných podmienok totiž pamiatku poškodil a pre jej uchovanie bol opäť nutný ľudský zásah. Reštaurátorské práce vykonal Mgr. art. Peter Gregvorek. Originály sôch boli nahradené kópiami. Podľa Gregvoreka ich nebolo možné nechať vonku, pretože by časom došlo k ich úplnému zničeniu. V roku 2010 dostalo súsošie súčasnú podobu, ktorou sa denno - denne prihovára obyvateľom a návštevníkom mesta. "Teší ma, že sa na túto pamiatku nezabudlo a že sa o ňu mesto stará. Svätá Trojica bola vždy súčasťou Šale a dávala zmysel mestskému životu." - dodáva Tibor Szatmár.
Súsošie, ako ho poznáme dnes, foto Erika Kollerová, 2017
Pôvodné, zreštaurované sochy sú uložené v priestoroch šalianskeho kaštieľa. Okrem štyroch svätcov je tam uchované torzo Panny Márie a torzo Svätej Trojice (foto v galérii). Kazeta s pôvodnými dokumentami, darovacími listinami je naďalej uchovaná v útrobách súsošia. Dnes môžeme iba polemizovať, čo by bolo alebo nebolo, keby sa Imrich Szabó a Tibor Szatmár nechytili práce. Zrejme by to bol nevratný stav a súsošie by pohltila sila prírody a času. Ale ktovie... Osud to však chcel takto. V každom prípade si všetci, čo sa akýmkoľvek spôsobom zaslúžili o uchovanie tejto pamiatky, zaslúžia úctu. Malo by aj nám záležať na tom, čo a v akom stave zanecháme našim deťom.
Mgr. Miroslav Demín
(autorské práva vyhradené)
Za pomoc pri zbieraní faktov a fotografií ďakujem: Tibor Szatmár, Alexander Szabó, Ivan Aľakša – Slovo Šaľanov, Jozef Javurek, Michal Macák, Mestská knižnica v Šali, Ladislav Šálka – dekan, Eliška Vargová, Archív MV SR v Levoči, Erika Kollerová, Veronika Nováková - Štátny archív v Šali.
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
MEDAILÓNIKY:
Imrich Szabó sa narodil v Šali nad Váhom 12.10.1921 v remeselnícko-roľníckej rodine. Celý život, od skorých detských rokov vyrastal v prostredí, ktoré charakterizovala tvrdá práca, úcta k hodnotám a čestnosti. Nesmierne mu vždy záležalo na vzťahu k rodnému mestu, jeho tradíciám a ľuďom, ktorí tu žili, tvorili a zanechávali svoju "stopu" a odkazy, vytvárajúc našu identitu. Mal veľmi vysoko vyvinuté umelecké a tvorivé cítenie, čo vložil do svojho celoživotného odkazu, diela. Len v Šali postavil približne 100 domov na bývanie, jeho staviteľské schopnosti preukázal okrem iného aj pri obnove obce Kameničná v okrese Komárno po ničivých povodniach v r. 1965, podieľal sa aj na obnove kostola v Maduniciach.
Imrich Szabó s rodinou, zdroj: rodinný archív
Vždy hovorieval, že ak niečo vzniklo, má to svoj význam, nesie v sebe odkaz, a preto si toho treba vážiť a zachovávať! Jeho životný odkaz ale v plnej miere prejavil po roku 1989, keď nastal čas obnovy, rekonštrukcie hodnôt, možnosti navrátenia toho čo bolo "skrivené", zničené. A pustil sa s plnou vierou a vervou do obnovy cirkevných sôch a pamätníkov, ktoré ešte v meste zostali. Všetky opravy robil ako dar mestu. Vrcholom bolo jeho rozhodnutie o tom, že obnoví, zrenovuje a postaví na pôvodné miesto Súsošie Najsvätejšej Trojice, ktoré bolo v roku 1974 deštruované. Vždy vravieval, že každá obec, mesto má svoje základné piliere, a za takýto považoval v našom meste práve Súsošie Najsvätejšej Trojice. S nesmiernym nasadením, obetavosťou a cieľavedomosťou dokázal strhnúť viacerých ľudí, s ktorými vytvorili obrovské spoločné dielo a znovu osadili na pôvodné miesto symbol mesta. Dňa 13.9.1992 tým bolo umožnené opätovné vysvätenie tohto skvostu a to v roku 990.výročia od prvej písomnej zmienky o vzniku nášho mesta. Ešte stihol so svojím najbližším spolupracovníkom p. Tiborom Szatmárom obnoviť Pamätník padlým obyvateľom v obci Vlčany (1993). To bol jeho posledný odkaz nám všetkým. Žil podľa svojho presvedčenia o tom, že naše vzťahy k hodnotám vytvárajú kanály, ktorými prúdi duch spolupatričnosti a úcty, základného prameňa života. V duchu týchto hodnôt žili a vychovali spolu s manželkou Júliou aj svoje tri deti Ladislava, Julianu a Alexandra, ktoré všetky žijú so svojimi rodinami v našom meste a pokračujú v ich odkaze. Imrich Szabó zomrel 24.4.1994, jeho miesto posledného odpočinutia je v cintoríne v Šali.
Tibor Szatmár sa narodil 2.apríla 1960 v Šali. Už od malička inklinoval k umeleckým smerom. Ako dieťa navštevoval Základnú umeleckú školu v Šali i v Galante. Neskôr navštevoval prednášky významných výtvarníkov. Jeho vzorom bol profesor Juraj Bárta, významný archeológ a výtvarník. V štúdiu pokračoval na Katolíckej univerzite Petra Pázmánya v Budapešti, kde ukončil magisterské štúdium. Vyštudoval náboženstvo. Medzitým sa zaoberal reštaurovaním zástav a iným výtvarným činnostiam. V Kráľovej nad Váhom, kde doteraz žije, vytvoril niekoľko drevených diel. Jeho umelecká práca tam však ani zďaleka nekončí. Významným podielom sa zaslúžil o zreštaurovanie Súsošia Najsvätejšej Trojice v Šali, na ktorom pracoval spolu s Imrichom Szabóom zo Šale. Spolupracovali aj pri obnove Pomníku padlým hrdinom vo Vlčanoch. V súčasnosti tvorí v Nitre i v Kráľovej nad Váhom.
----------------
Poznámky:
* antifóna – verš, veta s vlastnou melódiou. Zväčša sa opakujúca po každom žalme – pozn. autora)
** sanktuárium – v rímskokatolíckych kostoloch je to časť chrámovej lode, v ktorej je hlavný oltár