Domov   >  Čas a my
publikované: 28.07.2021 - 13:28  //  aktualizácia: 04.08.2021 - 12:59  //  zobrazené: 1792

Huňadyho kúria v Hetméni

Huňadyho kúria v Hetméni

Ako vzniklo pátranie po príbehu a histórii Huňadyho kúrie v Hetméni?

Spúšťačom pátrania bola súťaž „Spoznaj svoje mesto“, ktorú organizujeme my - pracovníci MsKS Šaľa. Vďaka tejto internetovej súťaži informujeme obyvateľov mesta Šaľa o kultúrnych pamiatkach a pamätihodnostiach, významných osobnostiach a udalostiach mesta. No a tak prišiel rad aj na spomínané niekdajšie panstvo v našej mestskej časti. Šaľania túto časť mesta volajú Hetmín.

Prebádať niečo takmer zabudnuté bolo pre nás zaujímavou výzvou. Krátkou prechádzkou po Hetmíne sme sa dostali do lesíka na kraji osady, kde už dlhé roky chátra ruina - Huňadyho kúria.

Čo viedlo k tomu, aby kúria takto schátrala?

Cesta k informáciám o objekte je veľmi náročná. Pátrali sme v archívoch v Šali a v Nitre, pýtali sa miestnych obyvateľov v Hetmíne, čítali dostupné publikácie o našom území, navštívili sme niekdajšie sídlo Huňadyovcov v kaštieli a múzeum v Mojmírovciach. Tu sa nám začala pomaly odkrývať história našej poľovníckej kúrie. Mesiace plynuli a my sme stále nenašli nikoho, kto by toto tajuplné miesto zažil v jeho kráse. Jedného dňa sme však spoznali človeka, ktorý sa Hetmíne pred dávnymi rokmi narodil a prežil tam svoje detstvo. Rozhodli sme sa teda pána Jána Smatanu navštíviť, aby nám porozprával, ako si on spomína na toto miesto.

"Tak začnime pekne od začiatku. Rozhodol som sa prebádať minulosť vzniku Hetmínu, pretože je to moja vlasť.  Vytvoril som mapu z 20. storočia presne podľa skutočného stavu, ako vtedy Hetmín vyzeral." povedal nám pán Smatana na privítanie.

Čo sa Vám o Hetmíne podarilo zistiť?

Osada Hetmín sa už v roku 1113 spomína v Zoborských vlastníckych listinách ako majetok Zoborského kláštora. Neskôr sa stal majetkom mníchov. Vo vlastníckych listoch sa označuje viacerými názvami. Názov Het-mén (sedem žrebcov) poukazuje na chov koní. Neskorším majiteľom bolo biskupstvo v Nitre a potom aj gróf Apponyi či gróf Hunyady. V starých dokumentoch sa objavuje viacero názvov ako: Chetmich, v roku 1251 Cetmech, v roku 1323 Hetmech a neskôr ako Hetmény, ale Šaľania preferovali názov Hetmín.

Bolo to výnimočné územie. Kvôli kvalite poľnohospodárskych produktov si toto územie vysoko cenila aj Rakúsko-Uhorská monarchia. Na 478 hektároch sa pestovalo obilie, kukurica a cukrová repa. V neskoršom období prinieslo úspechy aj pestovanie ryže.

A čo poľovnícka kúria? Viete o nej niečo viac?

Podľa všetkého bol posledným majiteľom osady Jozef Huňady, ktorý dal v roku 1898 postaviť nádherný kaštieľ pre poľovnícke účely. Pre svoje služobníctvo a robotníkov dal postaviť byty, školu, kostol s farou a bytom pre učiteľa a tiež cintorín, v ktorom až do dnešného dňa, aj keď zriedkavo sa pochováva. Pamätám sa ešte ako dieťa. Mal som jednu fotografiu, kde panský kočiš, ujo Menyhárt Fehér, v zime ťahá deti na saniach. Na boku saní ešte prstom ukazujem na tabuľku, kde sa píše MAJETOK grófa László Huňadyho. Už túto fotku nemám. Je tam jeden veľmi krásny kostol, ktorý bol vysvätený 5. júla 1903 na sviatok sv. Cyrila a Metoda. V roku 1951 mal kostol svojho farára. Posledný svätý otec bol Mgr. Brunclík. Po jeho odchode sem chodili zo Šale dekan Jozef Ürge a kaplán Andrej Urban, ktorí boli v Hetmíne veľmi obľúbení na každej nedeľnej omši. Ja ako mladý chlapec som bol istý čas vedený ako pomocník farárov a miništrantov. Obliekal som ich, obsluhoval, skrátka všetky povinnosti, ktoré s tým súviseli. Veľa vecí som videl, čo sa deje s kostolným majetkom. Bohužiaľ na to v živote nezabudnem, ako sa postupne začali strácať sutany, krásne miništrantské odevy a mnohé zlaté relikvie. Od roku 1953 som sa už nezdržiaval doma, tak som len počul, že zmizol orgán a mnoho iných hodnotných vecí.

Vráťme sa ešte na chvíľu k poľovníckej kúrii.

Hetmínsky kaštieľ bol v minulosti známou kúriou so záhadnou povesťou. Či to bola pravda, alebo len báje, o živote ľudí v kaštieli takmer nikto nevedel. Kaštieľ dal postaviť gróf Jozef Huňady, ale s akým cieľom to je tabu. Povrávalo sa, že v rodine bol postihnutý chlapec menom János Huňady a rodina ho chcela izolovať od ľudí. Každopádne niektorí vedeli, že sa tam diali zvláštne veci. Gróf Jozef Huňady bol známy poľovník. Po poľovačkách v Afrike oddychoval práve tu a viedol bohémsky život. Viem, že po druhej svetovej vojne bola v kaštieli základná škola. Neskôr bol obývaný správcami a potom využívaný na kultúrne účely. V roku 1953 tu bola zriadená poľnohospodárska škola a potom slúžil pre armádu na účely protivzdušnej obrany. Neskôr tu boli služobné byty. Tí, čo v kaštieli bývali, rozprávali rôzne príbehy o divných zvukoch, ktoré sa šírili zo stien. Výkriky, tikanie hodín, váľanie sudov po podlahe a mnoho ďalších. Boli takí, ktorí sa kvôli týmto zvukom odsťahovali. Samozrejme nevedno, čo je skutočnosť. Možno duchovia Huňadyovcov plašili ľudí takýmto spôsobom. Mnohí označovali to čo počuli za hrôzostrašné. Prišiel nový svet. V roku 1989 a s ním veľká demokracia, ktorá duchov vyhnala zo stien kaštieľa. Umiestnili tam bezdomovcov a ľudí prepustených z väzenia, ktorí urobili bodku za aristokratickými duchmi. Nádherný kaštieľ podpálili a dnes je z neho ruina.

A teraz je to ako?

Už len viem, že od roku 1948 osadu začali riadiť noví správcovia ako Bárany Lipót ml., pán Šulc, pán Janotík, pán Bukovický, súdruh Graňo a ako posledný súdruh Szabo. Bodku urobila Nežná revolúcia a táto nádherná osada sa dostala pod šalianske JRD.

A tu zatiaľ naša cesta za históriou tajomného kaštieľa končí. Pánovi Jánovi ďakujeme za pútavý príbeh, ktorý sme si mohli vypočuť, a ktorý nás doslova nakopol k ďalšiemu pátraniu.

MsKS Šaľa