Fašiangy v Šali a na Matúšovej zemi
Fašiangy v Šali a na Matúšovej zemi
Z rozprávania starých sedliakov o fašiangoch sa môžeme dozvedieť, že v prvý deň z posledných troch dní, v nedeľu usporiadali zábavu v krčme gazdovskí mládenci, oni vítali aj gajdoša, ale radi medzi sebou videli aj sluhov pri tanci a pri pití a aj pri spoločnom speve. V pondelok sluhovia vítali gajdoša a to znamenalo, že oni boli zodpovední i voči úradníkom za poriadok v krčme, pri tancovaní, spievaní a pri nadmernom pití. V tretí deň, v utorok, obidva spolky mládencov spoločne usporiadali zábavu a spoločne zodpovedali za poriadok. A práve preto sa často stávalo, že si navzájom porozbíjali hlavy, alebo sa pobodali vreckovými nožíkmi. Preto, že už tretí deň trval neviazaný život, ale aj preto, lebo dúfali, že úrady zoberú za zodpovednosť predstaviteľov druhej skupiny mládencov.
Dedinská zábava v krčme sa na Matúšovej zemi, kde vládli prísne mravy, konala len počas dní na konci fašiangov. Krčma síce bola otvorená každý deň v roku, ale dievčence mali vstup zakázaný. Mladí mohli aj inokedy tancovať, najmä počas nedeľných popoludní, keď sa stretali na lúke pri kostole. Tancovali polku, mazurku alebo čardáš za zvuku fujary alebo za spevu. Ale fašiangová zábava sa mohla konať len na fašiangy. Vtedy sa dalo robiť všetko, čo bolo mládeži vlastné - mládenci tancovali s dievčatami, pili, aj sa vyfackali, keď sa navzájom pohádali.
Je vhodné spomenúť i to, ako mládenci privítali gajdoša, ktorý im v týchto dňoch hral veselé nôty. V nedeľu sa predstavitelia gazdovských mládencov a v pondelok predstavitelia sluhov spojili do väčších skupín, do spievajúcej bandy a v sprievode prechádzali dedinou. Keď bol sneh, ťahali sane na konci sprievodu, a keď sa už sneh pominul a jarné blato sťažovalo každodenný život, húf mládencov ťahal káru.
Richtár mládencov si obliekol dlhú plátenú dámsku košeľu, aj hlavu mal zababušenú do bielej šatky a v ruke držal palicu. Tak sedel na saniach alebo na káre, ako dáky pohanský kňaz na oltárnom kameni. Sedel vysoko, na saniach, upravených na trón, aby ho videli všetci ľudia na všetkých miestach, všade tam, kadiaľ ho mládenci ťahali. Preto spievali, aby ľudia vyšli na ulicu pozrieť si niečo nezvyčajné, ako keby to, že kňaz v bielej košeli prejde celou dedinou, znamenalo požehnanie, a ako keby to znamenalo nejakú skazu, keď to niekto neuvidí.
Tento fašiangový sprievod mládencov sa možno vzťahoval k nejakému starodávnemu pohanskému sviatku, ktorý sa zachoval ako zvyk, ale z ktorého sa stáročiami vytratilo náboženské pozadie, to už dnes nikto nevie presne povedať.
Mládenci, ktorí chystali zábavu, skoro ráno sa vybrali do ulíc s trstinovou palicou, na ktorej bola pripevnená z dreva vystrúhaná hlava koňa veľkosti päste. Na krku mal pripevnené lanko, ktoré malo na konci háčik. Takto išli z domu do domu dievčat a pýtali sa ich, či prídu na veselicu. Ak odpovedali záporne, hneď sa pobrali ďalej, ak povedali kladne, pripli dievčine háčik na hruď. Devy ako výkupné núkali šunku, slaninu, šišky, huspeninu, až na úplný koniec priviazali stužku na palicu. Mládenci prijali všetky núkané dary, ale háčik odopli až pri stužke. Takto postupne pozývali všetky devy. Keď všetky boli pozvané, stužky si rozdelili medzi sebou podľa toho, ktoré dievča sa komu páčilo. Stalo sa, že sa aj pobili, lebo jedno dievča sa páčilo aj dvom- trom mládencom. Večer popri tancovačke si zahrali hru- dievčatá za božtek dostali naspäť svoju stužku. Po celý čas sa spievalo, tancovalo, veselilo.
Keď pochodili celú dedinu, koše odniesli do chatrče pastiera svíň. Pastier svíň (kondaš) bol dedinský gajdoš.
Niekedy aj pastier kráv vedel hrať na gajdy. Keď to bolo tak, dary, ktoré podostávali, rozdelili na polovicu a obidvoch gajdošov pozvali do krčmy.
Mládenci zaplatili gajdošovi tým, čo podostávali. Potom ho vysadili na sane alebo na káru a odviezli ho do krčmy, prechádzajúc celou dedinou. Aj mládenec v košeli sa pridal k tým, ktorí ťahali sane, gajdoš hral veselé nôty a mládenci ho tancujúc ťahali na saniach alebo káre smerom ku krčme. Preto chodil sprievod s mládencom v košieľke, akoby kňazom po domoch dievčat, aby mládenci od nich povyberali vstupné na zábavu, aby mali čím zaplatiť gajdošovi. Takto museli dievčatá zaplatiť za fašiangovú zábavu. Pretože dievčence nepili v krčme víno ani pálenku. Bolo by veľkou hanbou, keby uvideli niektorú dievčinu v krčme piť. Dosť výstredné bolo už to, keď mohli byť v krčme, medzi opitými mládencami. Takto to kázali prísne mravy.
Mládencov mohli fašiangy stáť viac, pretože pili za svoje peniaze.
V nedeľu chodili po dedine gazdovskí mládenci, v pondelok sluhovia. Veľa rodinných nezhôd vznikalo, keď mládenci zabudli pozvať niektorú dievčinu.
Rozprávali mi anekdotu o gajdošovi. V dedine boli dvaja, ale mládenci pozvali na zábavu len jedného. Pretože predchádzajúci rok sa potvrdilo porekadlo, že dvaja gajdoši do jednej krčmy nepatria. Gajdoši sa v krčme pobili a zábava netrvala až do rána, ale iba do polnoci, a na ďalší deň zábava ani nebola, pretože s rozbitou hlavou gajdoš nemôže hrať. Tak nasledujúci rok pozvali mládenci len jedného. Zatiaľ čo pastier svíň hral do tanca mládencom a dievčatám, pastier kráv sa vkradol do chatrče pastiera svíň a ukradol mu klobásy a kúsky slanín. Odvtedy sa na okolí traduje, že aj tomu gajdošovi sa platí, ktorý nehrá.
V starých fašiangových zvykoch dostali mravy akoby niekoľkodňovú dovolenku, príležitosť na vyžitie pudov. Fašiangy zostali a ani dnes neznamenajú nič iné ako príležitosť na zábavu. Teraz, keď aj cirkev, strážkyňa mravov, je zhovievavejšia. Podľa starej pravdy, fašiangy sú čertovou žatvou.
Text spracoval Roman Hatala