V predošlom príspevku (v rubrike ČAS A MY) sme publikovail dobový článok Karola Šmidu o sporoch medzi Šaľanmi a Večanmi. Tentoraz som v archíve našiel zaujímavý text  Markusa Gálla "Zvon" pre zvony, uverejnený v septembri 1992 v NOVÝCH ŠALIANSKYCH NOVINÁCH.

Markus Gáll, foto Igor Ďuriš

Pána Markusa Gálla som mal tú česť poznať osobne. Bol to milý, aktívny muž, ktorý sa celý život vzdelával, bádal, zaujímal sa o históriu nášho mesta a regiónu. Bol to vzácny a charizmatický človek. Niet takých na „každom rohu“ a osobne som veľmi rád, že som s ním zopár rokov mohol spolupracovať. V roku 2000 mu bola udelená Cena mesta za vynikajúce tvorivé výkony v oblasti publicistiky a verejného života. O rok neskôr, žiaľ, zomrel. Markus Gáll bol neúnavným prispievateľov do Slova Šaľanov, Šalianskych novín či Nitrianskych novín. Písal najmä o histórii, ktorá mu bola veľmi blízka a ktorú miloval. Spolu s Karolom Šmidom zanechali pre Šaľanov množstvo cenných odkazov a poznatkov. Za to by sme im mali byť naozaj vďační. Do elektronickej podoby som prepísal jeden jeho zaujímavý  príspevok. Je o tom, ako Šaľania získali časť peňazí na zakúpenie kostolných zvonov po II. svetovej vojne. Pôvodné boli totiž roztavené na zbrane. A ako Šaľania prišli k novým? O tom viac v článku.

Miro Demín

NOVÉ ŠALIANSKE NOVINY, 18.číslo, september 1992

„ZVON“ PRE ZVONY

Vojny si vyžiadali v minulosti veľa obetí nielen na životoch nevinných ľudí, ale vznikali i značné hmotné i duchovné straty. Bohužiaľ, nebolo to inak za II. svetovej vojny, keď museli narukovať na fronty zdatní mládenci a temné sily vynucovali ďalšie obete i zo zázemia, kde pokojné obyvateľstvo trpelo náletmi a bombardovaním. Na účely vojnovej mašinérie boli „zrekvirované“ i zvony, nakoľko obsahovali „strategický kov“. Tak to bolo i u nás, keď z kostolnej veže zobrali počas vojny dva zvony, aby ich pretavili na surovinu pre ničiace zbrane. Napokon sa vojna po dlhých útrapách skončila, vojaci a zajatci – pokiaľ nepadli a prežili utrpenia v táboroch, sa vracali domov k svojim rodinám. V povojnovom období bolo spoločenskou udalosťou s veľkou odozvou založenie spevokolu Zvon, aby spieval hodnotné ódy na mier a potešenie vôbec. Agilný miestny učiteľ Karol Šmida oduševnene nacvičoval mládencov a dievky, aby súbor úspešne vystupoval na rôznych spoločenských podujatiach. Medzi úspešné vystúpenie patrí i prednes divadelnej hry „Golgota“, v ktorej vystúpilo vyše tridsať účinkujúcich ochotníkov. Predmetom hry bola z dejinného hľadiska večná téma o tragédii a umučení pána Ježiša Krista v štyroch dejstvách za vynikajúcej réžie učiteľa Karola Šmidu. Ako sa dozvedáme zo zachovalého plagátu (v prílohe pod článkom – pozn.) prednes hry sa uskutočnil vo veľmi priliehavom časovom období Veľkej noci roku 1948. I po značnom časovom odstupe treba s uznaním hodnotiť tvorivú, nezištnú a oduševnenú snahu nielen režiséra, ale i všetkých účinkujúcich, ktorí v predjarnom pomerne chladnom období vystupovali v dobovom oblečení a výstroji a podali chvályhodné výkony odmeňované potleskom prítomného obecenstva. A na záver ešte dôležitá vec, ktorá upúta našu pozornosť a úctu: Čistý zisk sa venoval na zakúpenie dvoch (ako náhradu), vo vojne zničených zvonov z veže šalianskeho kostola sv. Margity. Áno, zvony sa zakrátko zakúpili vo zvonolejárskej dielni, opatrili sa nápisom s patričným textom o venovaní a umiestnili do veže, aby hlásali svoje poslanie: „Vivos voco, mortuos plango, fulgura frango“ t.j. Živých volám, mŕtvych oplakávam a blesky lámem. Teda i zvony majú svoje osudy a to nielen v Nagasaki, vo veži Notre Dame v Paríži, ale i u nás a všade vo svete, ako to dokazujú legendy, romány a básne svetoznámych spisovateľov a básnikov v minulosti, súčasnosti a zrejme i v budúcnosti budú témou a zdrojom inšpirácie pre ľudské duše.

Markus Gáll, 1992

----------------------------------------------------

Kto účinkoval v prestavení Golgota?

Podľa dobového plagátu to boli nasledovní Šaľania: Ľudovít Rehák, Mária Miškovičová, Ladislav Ferencei, Tibor Kováč, František Miškovič, Ľudovít Čibrik, Imrich Sedlák, Mária Sedláková, Alžbeta Švicierová, František Belovič, Štefan Šmida, Štefan Strecký, Tibor Lacko, Michal Belovič, Štefan Matula, František Matula, Imrich Zuzák, Mária Ziliziová, Margita Mészárošová, František Petro, Alexander Farkaš, Imrich Matula, Ladislav Belovič, Ľudovít Slávik, Štefan Gúzik, Alexej Belovič, Štefan Vicena, Jozef Farkaš, Štefan Slávik, Filoména Belovičová, Anna Kočišová, E.Ladičová, A.Gúziková, Ružena Varšányová, Apollónia Sedláková, K.Hlavatý, I.Slávik, Alexander Szabó. Kostýmy ušil Bohumil Petránek, Kolín.