Domov   >  Zaujímavosti
publikované: 19.06.2019 - 08:44  //  aktualizácia: 19.06.2019 - 08:48  //  zobrazené: 2429

Samkov príbeh

Príbeh, ktorý stojí za povšimnutie a ktorý nám nie je ľahostajný. Samko je žiakom našej šalianskej základnej školy a občanom nášho okresu. Žiaľ nemá to v živote ľahké, už niekoľko rokov sa trápi a jeho zdravotný stav mu nedovolil v tomto školskom roku navštevovať školu a stretávať sa so svojimi spolužiakmi. Samko, ale naďalej bojuje, aby bol opäť zdravý chlapec. Nielen on ale aj my žiadame o pomoc dobrých ľudí. Rozhodli sme sa preto zverejniť príbeh, ktorý chytil za srdce aj Šaľu. Zamyslime sa nad tým, aké problémy sú v živote dôležitejšie. 

Môj príbeh

Obraciam sa na všetkých ľudí, ktorí majú srdce a dokážu pochopiť túto ťažkú životnú situáciu.

Volám sa Samko Šmida. Mám 14 rokov. Som žiakom ZŠ J. Murgaša v Šali, ale tento školský rok som žiaľ nemohol nastúpiť do ôsmeho ročníka s mojimi spolužiakmi.

Napriek problémom, ktoré som doteraz prekonal som bol pohodový a spokojný "teenager".

Už niekoľko rokov sa trápim s tým, že mám ľavú nohu kratšiu skoro o 4cm. Pravidelne som chodil na kontrólne vyšetrenia do DFNSP v Bratislave, kde ako som rástol, mi vždy prikladali hrubšiu podložku pod topánku. V roku 2016 cez letné prázdniny, pri s tým spojenej kontrole bedrových kĺbov kvôli vykrivovaniu a namáhaniu panvy ma okamžite nechali v nemocnici pre podozrenie, že mám nádory na pravej nohe v stehennej kosti a okolí. Následne mi robili kopec vyšetrení, odberov a preskenovali mi celé telo. Po dvoch týždňoch mi nakoniec urobili aj odber vzorky na histológiu. Rozrezali mi nohu na 15cm, a prevŕtali kosť.

O barlách som chodil do konca  septembra. Našťastie sa nepotvrdilo nádorové ochorenie, jazva sa hojila a ja som to rozchodil.

Žiaľ ráno 26.6.2018 sa stalo niečo ešte oveľa horšie. Len tak nečakane sa mi zastavilo srdiečko. V podstate som sa ráno už nezobudil, na chvíľu som zomrel. Rodičia boli našťastie blízko pri mne, ihneď sa mi snažili poskytnúť prvú pomoc. Viac ako dvadsať minút mi dávali masáž srdca a snažili sa ma prebrať až kým prišli záchranári. Až oni mi defibrilátorom naštartovali srdiečko. Bol som okamžite vrtuľníkom prevezený do Bratislavy, kde mi stabilizovali dýchanie a krvný obeh.

Diagnóza: Rozsiahle poškodenie mozgu z dôvodu nedostatku kyslíka po odvrátenej klinickej smrti. Ale prečo sa zastavilo srdce nevie nikto povedať.

Ostal som ako telo bez duše ležať v bdelej kóme. Lekári rodičom povedali, že nevedia viac pomôcť a je len na mne, či sa rozhodnem žiť. Po dvoch týždňoch ma previezli z Bratislavy do Nových Zámkov. Ďalších veľmi ťažkých 6 týždňov som preležal bez pohnutia v bdelej kóme tam. Až jedno ráno som sa rozhodol bojovať a žiť, postupne som začal hýbať nohami a hlavou. Odvtedy sa môj stav začal pomaličky zlepšovať. Vždy, každý deň pri mne bola mamina s mladším bratom Radkom. Starala sa o mňa, kŕmila ma cez sondu v nose, prebaľovala, umývala. Keďže som nevedel otvoriť ústa, nemohol som rozprávať ani jesť.  Ale ako som postupne prichádzal k vedomiu, začal som otvárať ústa a pomaličky skúšal rozprávať. Chcel som ísť domov čo najskôr. Dva mesiace v nemocnici stačili. Tak konečne  31.8. ma sanitkou previezli domov. Aj keď som sa ešte nevedel ani poriadne hýbať, veľmi som sa tešil, že  som doma. Mamina so mnou cvičila stále, pomaličky som sa učil rozprávať. Konečne som mohol jesť normálne jedlo. Postupne som sa dokázal na posteli posadiť. Ale ruky ma vôbec nepočúvali. Ľavá ruka bola len pritlačená k telu a v sústavnom kŕči s veľkými bolesťami. Keď mi bolesti a kŕče poľavili, mohol som absolvovať  implantáciu defibrilátora v kardiocentre v Bratislave, aby sa mi viac srdce nezastavilo.

Na začiatku októbra, 2.10. mi ho implantovali. Potom som sa vrátil domov a mohol aj viac namáhať telo a viac cvičiť. Od 10.10.2018 som začal navštevovať hyperbarickú komoru pre prekysličovanie mozgu. Aj keď veľmi ťažko, lebo sanitku pre ležiaceho pacienta v Šali nedostanete cez víkend. Tak som musel sadnúť na vozík a ísť autom s rodičmi. Táto liečba mi veľmi pomohla, postupne sa mi zlepšovala pohyblivosť, ľahšie sa mi rozpráva a rozpamätáva na rôzne veci. Bohužiaľ som prišiel aj o zrak. Nevidel som nič, možno trošku intenzívne svetlo. Ešte stále nevidím dobre, ale už rozpoznávam väčšie predmety a farby. V komore som najprv iba ležal, no postupne som začal doma vstávať z postele, stúpať viac na nohy a robiť prvé kroky. Na konci novembra som už dokázal prejsť po dome pár krokov aj sám. Doteraz som bol v komore viac ako 50x a ešte určite veľa krát pôjdem. Potrebujem, aby sa mi zlepšoval zrak, aby som mohol začať sledovať veci okolo seba, učiť sa čítať, písať a hrať sa spolu s mojím bračekom. Ľavá ruka ma tiež ešte celkom neposlúcha a akosi vôbec nerozumiem matematike. Viem, že ma ešte čaká dlhá cesta, budem potrebovať aj rehabilitácie v kúpeľoch a kopec iných vecí, vyšetrení, cvičení. Ale rozhodol som sa žiť, bojovať a chcem aj zvíťaziť.

 

Ak ma dokážete podporiť, bude to ľahšie aj pre mojich rodičov.  Chcel by som požiadať o pomoc dobrých ľudí, ktorí vedia pomôcť a vedia pochopiť ako sa takouto ranou osudu zmení život v zabehnutej rodine.

Bojujem, aby som bol opäť zdravý chlapec, ktorý sa môže hrať s kamarátmi, na počítači, môže sa bicyklovať a robiť bežné veci ako teenager.

 

Ďakujem všetkým dobrým ľuďom za podporu v tejto ťažkej situácii.

 

 

S pozdravom,

Samko Šmida

 

 

Číslo účtu pre prípad finančného daru: SK1002000000004029758358