Domov   >  Čas a my
publikované: 06.11.2020 - 09:27  //  aktualizácia: 12.01.2021 - 07:26  //  zobrazené: 2127

Jozef Sellyei – Miškovič

Jozef Sellyei – Miškovič (Šaľa, 1.1.1909 – Šaľa, 6.3.1941)

Ľudový spisovateľ, autodidakta, autor okolo 400 poviedok. Jeho život i dielo sú úzko späté so Šaľou a jej okolím. Patrí medzi najvýznamnejších predstaviteľov menšinovej literatúry medzivojnového obdobia na Slovensku. Vo svojom diele podáva verný obraz o živote sedliakov na dedine, preto jeho poviedky sú autentickým dokumentom doby, v ktorej vznikli. Pochádzal z roľníckej rodiny, narodil sa ako druhý syn Františka Miškoviča a Alžbety Petrovej. Podľa sčítania ľudu v roku 1919 rodina bola maďarskej národnosti, ale všetci ovládali slovenský jazyk. Ich rodný dom stál na Ul. Hunyadiho (neskoršia Dolná ulica). Na mladého Jozefa mala veľký vplyv aj skutočnosť, že žil v spoločnej domácnosti s vynikajúcimi rozprávačmi, majstrami slova, starým otcom Matejom Miškovičom a strýkovou rodinou. Po ukončení štyroch tried základnej školy v Šali navštevoval gymnázium v Nových Zámkoch. Napriek otcovým snahám zabezpečiť pre svojho syna lepšiu, než sedliacku budúcnosť, bol po troch rokoch nútený z rodinných dôvodov zobrať mladého Jozefa zo školy. Jozef Miškovič si už ako dvanásťročný zaumienil, že bude spisovateľom. So záujmom sledoval kolobeh života a pozoroval svet, ktorý ho obklopoval. Rád čítal, najradšej mal diela Reymonta, Šolochova a Dostojevského. Osobitnú pozornosť venoval baladám. Jeho prvotinou bola zbierka básní Fašiangové mládenci (Farsang legénye), ktorá vyšla v tlačiarni Dávida Kollmana v Šali v roku 1929. Do tejto zbierky boli zaradené aj básne Moja dedina (Az én falum) a Dom na konci dediny (Ház a falu végén). V tomto období už Miškovič používal pseudonym Sellyei. V jeho tvorbe dominujú poviedky a novely, ktoré boli od roku 1930 pravidelne uverejňované. Jeho prvé poviedky pod názvom Želiarske miniatúry (Zsellérminiatűrök) vyšli v časopise Korunk (Naša doba), ktorý vychádzal v Kluži. Aj jeho prvý román na pokračovanie Odvod koni (Lósorozás Gádoroson) bol uverejnený v roku 1932 v tomto časopise. V septembri 1930 sa predstavil aj v časopise A Reggel (Ráno), ktorý mu do roku 1933 uverejnil vyše 80 poviedok. Všetky čerpajú námet zo života sedliakov v Šali a okolitých obcí (Tešedíkovo, Vlčany, Dlhá nad Váhom, Kajal, Topoľnica). Už začiatkom tridsiatych rokov bol členom pokrokového hnutia Sarló (Kosák), na zasadnutiach ktorého často vystupoval aj ako prednášajúci. Bol priateľom Júliusa Morvaya, známeho učiteľa a spisovateľa z Tešedíkova. V roku 1933 sa stal členom korešpondentom Masarykovej akadémie (Maďarská vedecká a umelecká spoločnosť v Československu), s podporou ktorej vyšiel tlačou samostatne jeho román Spod nôh mu zmizla zem (Elfogyott a föld alóla) v roku 1935. Medzi jeho najznámejšie poviedky patria Trstinové domy (Nádas házak) z roku 1931 a Šesťcípa roľa (Hatszögletű föld). Po zániku časopisu A Reggel, od roku 1933 vychádzali jeho poviedky v časopise Magyar Újság (Maďarské noviny). Aj táto jeho tvorba čerpala často z ľudových rozprávok a povestí. Pozoruhodná je jeho zbierka noviel Rieka pltí a kômp (A tutajos és kompos folyó). Je to dokument, zbierka povestí a ľudových zvykov spojených s riekou Váh. Obsahuje zaujímavé údaje o stavbe mostu, o živote mlynárov, o novoročných poverách, fašiangových zvykoch, o praní konope a pod. Od roku 1933 spolupracoval aj s Rádiožurnálom v Bratislave. Písal rozhlasové hry a reportáže o živote Šale a okolitých obcí. Bol aktívny aj na poli verejného života. Do roku 1930 bol členom sociálnodemokratickej strany, neskôr pracoval v Republikánskej strane poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu. V septembri 1936 sa zúčastnil na svetovom Mierovom kongrese v Bruseli, kde vo svojom prejave hovoril o problémoch sedliakov a o myšlienke družstevníctva. V roku 1936 sa oženil s Máriou Kopáčikovou. Z ich manželstva sa narodili dve deti. O jeho láske k rodine hovoria listy adresované manželke. Rodina žila v ťažkej finančnej situácii, preto bol Sellyei popri literárnej tvorbe a verejnej činnosti nútený pracovať aj na poli. Obhospodaroval 8 jutár pôdy. Ťažká fyzická práca podlomila jeho zdravie. Zomrel na tuberkulózu, chorobu chudobných vo veku 32 rokov. Pochovaný je na miestnom cintoríne v Šali. Výber jeho poviedok pod názvom Trstinové domy (Nádas házak) vyšiel v roku 1957 s úvodným slovom Alexandra Csandu. Osobný fond J. M. Sellyeiho je uložený v Štátnom archíve v Šali.

Zdroj: L.Bukovszky, M.Gálová, J.Ižóf, H.Pokreis, V.Nováková: Šaľa (Mesto Šaľa 2004)

Kresba: Miroslav Regitko

Text spracoval Roman Hatala

 

Ukážka z diela Jozefa Sellyei Miškoviča o rieke Váh:   

Rieka

Nemôžem za to, ale musím vám o tom porozprávať.

Tu preteká táto veľká rieka popod dedinu, a je veľmi veľmi blízka mojej duši.

Ostáva pre mňa stálym a trvalým zážitkom, že som vyrastal pri rieke.

Už ako sedliacky chlapček, býval som užitočný na hospodárstve svojich rodičov, pásaval som husi a piesočnaté brehy rieky sa stali miestom, kde sa letá míňali opaľovaním, kúpaním, vystrájaním s malými kamarátmi. Pasenie husí a práce s tým spojené boli vždy predurčené sedliakom. Keď som trocha vyrástol, otec mi dával na starosť vážnejšie práce, práce pre dospelejších, ako to bolo v živote zvykom. Bol som pastierom kráv, musel som hľadať nielen výživnú, bohatú pašu, ale dobytok som zaháňal aj k rieke, aby sa napojil. Neskôr som sa stal mládencom, ktorý sa staral o kone, hej! Aj vtedy patrila rieka k môjmu každodennému životu. Hej! Letné kúpanie, plavenie koní, preteky s kamarátmi.

Aj generácia predo mnou žila takto a aj osud po mne nasledujúcich generácií vidím tak isto.

Rieka patrí k životu dediny.

Akoby k nám aj nemala patriť? Veď žijeme na jej brehoch. Štrk z jej koryta zmierňuje blato na jeseň i na jar, keď sa topí sneh. Pri stavbách je štrk základom betónu na fundamenty domov. Piesok z rieky je základom malty na spájanie tehál.

Priestor medzi hrádzami býval zarastený krovím, o ktoré sa sedliaci starajú ako o les. Staráme sa o vŕbové, topoľové, agátové lesy ukryté v medzihrádzovom priestore za násypom, na málo lesnatom území Matúšovej zeme, ktoré dávajú teplo naším domovom v zime. Zároveň dávajú i materiál k zimnej práci. Z prútia sa vyhotovuje náradie a košíky na kŕmenie zvierat. Z vŕby sa odrezávajú prútiky, z ktorých silnejšie sa používajú na zviazanie kôrovia, so slabšími sa viažu kukuričné klasy, ktoré sa potom zavesia na povalu, aby sa sušili.

Hej, lesy, hej, húštie!

Kompou sa vozíme na druhý breh rieky, pretože nie sme takí bohatí, aby sme mohli stavať mosty na stálu dopravu. Kompy sú podobné lodiam, na ktorých sa môžu prevážať plne naložené vozy. Namiesto mosta zabezpečuje dopravu medzi ľudmi oboch brehov kompa.

Voda po stáročia poháňa aj mlynské kolesá. Primitívne drevené stroje s dvoma kameňmi melú pšeničné zrno na múku. Jemnejšiu múku melúce parné mlyny dnes už väčšinou vystriedali vodné mlyny. Ale pokrok spôsobil aj to, že vodné mlyny pomaly vymizli z obrazu krajiny. Nie je na tom nič na oplakávanie.

V rieke niekedy okolo sviatku na Štefana namáčame konope, v zimnom období ho spracúvajú ženy do priadze. Ach, cez koľké dlhé večery som počúval príbehy, ktoré sa pri tej práci rozprávali.

A pltníci!

Na ceste z Oravy, Turca, Liptova, Trenčína sa popri nás plavili pltníci. Takto sa spájali krajiny bohaté na drevo a chudobné na obilie s krajinami bohatými na obilie a chudobnými na drevo. Toto spojenie však prekazila politika.

Hej, život!

Vrtkavá je táto rieka. Niekedy sú jej vody len meter hlboké, inokedy môžu vystúpiť aj o desať metrov, po korunu vysokých hrádzí. V letnom období lenivo preteká v dvadsaťmetrovej šírke na dne koryta, ale keď je daždivé obdobie v oblasti Karpát, z obrovského územie odvádza vodu a zapĺňa kilometrové medzihrádzové priestory hroziac nebezpečenstvom povodne.

Treba si len všímať život na území ovplyvnenom riekou a bezo zvyšku sa odkryje, že človek je len maličkou súčasťou prírody, chodí a chodí po cestách, ktorým sa nemôže vyhnúť.

Ja žijem svoj život v dedine pri rieke a vidím, ako jej veľká sila pretvára ľudí.

Nemôžem sa vyhnúť tomu, aby som vám o tom neporozprával: tu preteká táto veľká rieka, pod dedinou, a je veľmi-veľmi blízka mojej duši.

Trvalým a stálym zážitkom pre mňa ostane, že som vyrastal pri rieke.

 

Preložila PhDr. Veronika Nováková