Domov   >  Čas a my
publikované: 05.05.2019 - 12:03  //  aktualizácia: 18.06.2021 - 13:19  //  zobrazené: 3571

Jánske ohne v Šali a prečo sa celú noc tancovalo a spievalo

Treba si pripomenúť rozprávanie starých dedinčanov, ktoré vysvetľuje, že svätojánska noc nie je sviatok, ale súčasť každodenného života pracovitého dedinčana na vyprodukovanie nového chleba.

Bolo to tak, že počas teplých letných večerov si dedinčania sadali na kus reči pred dom so susedmi. Keď sa vrátili z poľa z okopávania a kosenia ďateliny i podobných prác, navečerali sa a hneď si neľahli, ale vyšli na ulicu medzi ostatných. Starší muži si bafkali fajku a tak sa rozprávali, pridali sa aj ich ženy. Mladí si zanôtili, spievali smutné, ale aj veselé piesne. Radovali sa mládenci aj devy. Veď život bol krásny, keď aj nočná obloha posiata hviezdami sa usmievala. Aj do jedenástej nočnej hodiny sa pretiahlo veselenie.

Vtedy lampár zaspieval krátku pieseň a to bolo znamenie, že všetci musia do postele. Mládenci sa pokúšali ešte ukradomky pobozkať devy, no ony utiekli domov. Veď nikto nemohol zostať na ulici, ani mladí ani starí. Koho lampár pristihol po tomto čase, či išiel z návštevy či z krčmy, nahlásil richtárovi a ten ho v nedeľu v kostole na hanbu vykričal.

Ale bola v lete jedna noc, keď ľudia nemuseli o jedenástej ísť do postele, ba priam museli zostať hore. V noci na svätého Jána boli všetci hore, mládenci, starci, devy ba aj staré ženy. Ľudia vyšli na námestie, boli spolu aby náhodou nepospali. Založili si veľký oheň, ktorého žiara osvetľovala široké okolie. Pri ohníku si popíjali vínko, pálené a rozprávali si príhody, rozprávky aj povery. Do tanca im zahral gajdoš a tancoval mladý, starý... každý. Ale na tejto zábave nebolo nič pohanské, veď pri svetle ohňa a pred očami celej dediny sa nemohlo stať nič hriešne. A richtár dozeral na to, aby každý zdravý, okrem detí, bol pri ohni a nespal doma.

V noci na 24.júna svätého Jána sa zvykla spustiť hmla, ktorá z pšenice vysala šťavnatosť. Hmla pokryla hustou rosou klasy a nad ránom, keď ostré lúče vychádzajúceho slnka vysúšali rosu, vysušili zároveň aj mladé zrnká a tie sa spálili. Z takejto pšenice úroda bola úbohá.

Preto bolo treba zapáliť svätojánske ohne, aby nikto nezaspal a už pred svitaním boli na poliach a ratovali úrodu. Keď sadla hmla, prestala zábava, spev, tanec a všetci išli na role, kde museli striasť rosu zo stoniek mladého žita. Robili to tak, že na oba konce riadku sa postavil jeden sedliak a medzi sebou napli špagát. Spustili ho do takej výšky, aby sa stonka ohla a potom pomaly kráčali s tým napnutým špagátom. Stonky obilia sa ohýbali a vzápätí vzpriamili a tak sa rosa striasla z klasov. Takto pomaly prešli 2 až 3 krát po každom políčku, kým klasy neboli suché. A napokon mohlo vyjsť slnko, no úrode už neublížilo.

Zdroj: Štátny archív v Šali - renesančný kaštieľ Šaľa

Autor: József Miskovics Sellyei (rukopisy z 30-ych rokov 20.storočia)

Preklad: Magda Bartovicová

Text spracoval Roman Hatala